„Och, Merlin…“ šepla Hermiona už asi po siedmy krát. S rukami na ústach a so slzami tečúcimi dole tvárou sa dívala na človeka ležiaceho na pohovke v dome Tonksových. Nebolo pochýb, kto to je, hoci vyzeral zúbožene, dotrhano a špinavo. Ako ten najväčší vandrák. S dlhými a polepenými vlasmi, zarastenou tvárou na vychudnutej tvári. Vyzeral horšie, ako Sirius Black, keď ho videla prvý raz. Všimla si, že kedysi čierne vlasy sú popretkávané šedinami, ktoré boli zjavné aj vo fúzoch. Habit, ktorý mal na sebe, niesol na prsiach vyblednutý chrabromilský znak a držal už asi len vďaka kúzlam. A ona mala skutočne dojem, že má možno aj blchy a vši. „Och, Merlin…“
„Nemôžem tomu uveriť,“ zavrtela hlavou madam Pomfreyová, ktorú Remus nasilu dotiahol z Rokfortu, aby ho prezrela, prípadne ošetrila. Munga zamietol okamžite a nepoznal nikoho, kto mal liečiteľské vzdelanie a koho mohol prinútiť mlčať. „Nie, nie je to možné,“ neprestávala vrtieť hlavou. „Ale je to on, rozhodne je to Harry Potter…“
„Ako je na tom? Zdravotne myslím,“ skočila jej do rozplývania Tonksová. Že to je Harry, to Remus zistil už podľa jeho hlasu. Kto iný by sa im dostal na pozemky? A s takými očami?
„Je extrémne vyčerpaný, dehydratovaný, zanedbaný, zrejme vyhladovaný… našla som množstvo stôp po zraneniach… ale momentálne nemá žiadne vnútorné zranenie, nič zlomené… opomenúc jeho stav je vcelku v poriadku. Nechám vám tu posilňujúce elixíry. Tie zrejme teraz potrebuje najviac. Keď sa preberie, nech vypije aspoň dva,“ obrátila sa k ležiacej osobe. „Harry Potter, to nie je možné… jedenásť rokov…“
Jedenásť rokov, päť mesiacov a dvanásť dní. Hermiona to vedela presne na deň, rovnako ako Ginny.
„Budete mlčať, Poppy,“ upozornil ju Remus. „Pokiaľ sa nepozviecha a my sa nedozvieme, čo sa stalo, nikto nesmie vedieť, že je tu. Rozumiete?“ zadíval sa jej do očí. Dlhé roky boli kolegovia a rešpektovala ho.
„No, áno. Samozrejme,“ potriasla hlavou, akoby sa dostávala zo sna. „Ale aj tak. Minerva…“
„Nie. Nebudeme zatiaľ nikoho mobilizovať. A desiť ho. On sa preberie a potom uvidíme.“
„Dobre,“ prikývla Poppy a znova pozrela na Harryho. „Zajtra mi poviete, čo je nové. Ak budete potrebovať elixíre, alebo hocičo, viete kde ma hľadať,“ pozrela Remusovi do očí.
„Áno, ďakujem, Poppy,“ usmial sa na ošetrovateľku.
„Rado sa stalo,“ prikývla a ešte naposledy pozrela na Harryho, aby sa preletaxovala preč.
„Čo sa, sakra, stalo?“ šepla Hermiona a konečne si dala ruky dole z tváre. Kľakla si k Harrymu a snažila sa nevšímať si ten zápach. Opatrne sa dotkla jeho ruky. Ošetrovateľka to síce vravela, ale ona sa potrebovala ubezpečiť, že nie je duch. Že je skutočný. Až potom mu zovrela ruku. „Čo sa to vlastne deje?“ vzlykla a pozrela na manželov Lupinovcom.
Tonksová sedela nešťastne v kresle, zjavne tiež plakala, ale dokázala sa už pozviechať. Zavrtela hlavou. Remus vzal whisky a tri poháre a nalieval.
„Absolútne nemám poňatia, Hermiona,“ povedal a podal obom ženám poháre. Svoj vzápätí do seba kopol. „Prišiel som z Rokfortu domov, tak ako každý deň. Dora povedala, že mám zavolať Ronovi… a tak som vyšiel za dom, tam máme najsilnejší signál,“ vysvetľoval. „No a potom… som proste videl človeka tackať sa smerom k domu. Musel prejsť cez ochrannú bariéru, preto som vedel, že je to niekto známy. Netušil som, že po všetkých tých rokoch si kúzla budú pamätať Harryho…“ zavrtel hlavou a díval sa na priateľa. „Nevedel som, kto to je, samozrejme. Ani vo sne by mi nenapadlo, že je to Harry,“ zavrtel hlavou. „Po pravde, chcel som vytiahnuť prútik a prekliať ho… ale keď sa na mňa pozrel…“ hlas sa mu zasekol. „Jeho oči, Hermiona. Bol to on. Stihol som ho akurát zachytiť, inak by sa zložil na zem a povedal, že je hotovo a že je po vojne… Ja tomu nerozumiem, skutočne nie. Len som ho sem priniesol, vrátil sa na Rokfort, priviedol Poppy a zavolal tebe. Odvtedy je v bezvedomí. A ja…“
Tonksová chytila fľašu a položila ju na stôl, pretože sa chystal naliať si znova. Hermiona mu odhrnula dlhé, mastné vlasy z čela a zbadala jeho jazvu, tenučkú ako nitka, zjavnú len tomu, kto o nej vedel. Nebola už výrazná. A nemal okuliare, ako si všimla. Prestala plakať. Bol tu a bol živý. Keď sa pozviecha a naberie síl, možno bude aj zdravý. Fyzicky. Či aj psychicky, to sa dozvedia.
„Pomôžte mi, dáme z neho dole tie handre a trocha ho dáme prútikmi do poriadku,“ navrhla. Remus bol vďačný za nejakú činnosť a pomohol Hermione. Zdvihol Harryho, pokým mu ona vyzliekala rokfortský plášť. S hrôzou si uvedomila, že má na sebe rovnaké šaty, ako ten osudný deň. Všetko mu bolo malé, všetko bolo dotrhané, laicky ošetrené kúzlami, ktoré zjavne neovládal. Dokonca aj tenisky mal tie isté a tiež na nich zrejme čaroval.
„Och, to je smrad,“ ohodnotil Remus. Mal citlivejší nos než prítomné ženy, ale po pravde, aj človek s akútnou sennou nádchou by ten zápach cítil. Hermiona mu už siahla na košeľu s úmyslom mu ju vyzliecť, keď sa preľaknuto trhla. Remus mu stále podopieral chrbát.
A Harry sa na ňu díval. Charlieho oči, Harryho oči boli na ňu upreté. Nič nevravel, len uprene civel.
„Harry…“ vydýchla a usmiala sa. „Harry, ty žiješ…“
„Plášť,“ vyšlo z neho chrapľavo. Remus ho síce držal, ale on sa posadil. Nemusel ho už istiť.
„Harry,“ šepol aj Remus. „Čo sa stalo? Kde si bol? Čo…“
„Plášť,“ zopakoval a rozhliadol sa okolo seba. Najprv pozrel na Remusa, potom na Tonksovú, aby sa pohľadom vrátil k Hermione. Jeho pohľad bol divoký. „Kde mám plášť?“ zopakoval otázku. Tonksová mu ho podala. Ležal vedľa kresla a oni boli rozhodnutí ho spáliť spolu s ostatnými vecami. Neskôr, samozrejme.
Vrhol sa naňho a oni ho napäto sledovali. Nevedeli, čo si myslieť. Ešte bolo skoro čokoľvek si myslieť. Prehľadával vnútorné vrecká. Z jedného vytiahol zväzok akýchsi pergamenov zviazaných gumičkou, ktoré vedľa seba položil takmer až s posvätnou úctou, spolu s prútikom a z druhého vybral päť elixírov. Ruky sa mu triasli a fľaštičky štrngotali. Otvoril dve z nich a na dúšok vypil obsah.
„Máme tu posiľňujúce elixíre, ak potrebuješ…“ skúsila Hermiona, pretože práve ten elixír identifikovala vo fľaštičkách. Ibaže nedopovedala. Harry jej okamžite skočil do reči.
„Tieto sú lepšie, Snapova medicína,“ zasmial sa. Hermiona pozrela na Remusa. Tonksová tiež vyzerala ostražito. Zjavne to nebol úplne normálny smiech. Jeho správanie tiež nebolo normálne. „Necivte, som v poriadku,“ vypustil zo seba a postavil sa. Mierne sa zaknísal a Remus k nemu priskočil, aby ho zachytil. „Nie, som v poriadku. Len sa chcem, už konečne, zbaviť týchto handier. A okúpať sa. A najesť sa. Ak môžem…“ pozrel na Tonksovú.
„Samozrejme,“ prikývla. „Prinesiem ti nejaké Remusove šaty. A pripravím večeru,“ vrhla sa do domu.
„Nebuďte nervózni, som v poriadku,“ Harry pozrel na Hermionu a Remusa. „Skutočne,“ prskol presvedčivo a začal si vyzliekať košeľu. Hermiona sa nervózne pomrvila a sklonila hlavu.
„Harry, možno by si sa mohol vyzliecť v kúpeľni,“ upozornil ho Remus.
„Nevyzlečiem sa donaha, nie som hlúpy,“ zavrtel hlavou a hodil košeľu na zem k plášťu. Vyzúval si tenisky. „Akurát ma už nebaví mať tieto handre,“ skopol tenisky a siahol na nohavice. To už sa Hermiona postavila a obrátila mu chrbtom. Harry si to vôbec nevšímal. „Vyše jedenásť rokov stačilo,“ zabrblal a stiahol si aj nohavice. „Teraz sa to môže spáliť,“ ukázal na hromadu jedenásťročných handier.
„Och, Merlin,“ zasyčala Tonksová, keď sa vrátila v náruči nesúc Remusove šatstvo a uteráky. „Harry!“ zamračila sa. Stál pred ňou len v trenírkach, ktoré držali tiež len vďaka kúzlam. Privrela viečka. Remus od nej vzal hromadu. Harry si odfrkol.
„Akoby si nikdy nevidela chlapa v trenírkach…“ Vzal do rúk svoj prútik.
„Poď so mnou, Harry. Ukážem ti, kde je kúpeľňa,“ ponúkol sa Remus.
Harry ho poslušne nasledoval. Remus mu ukázal holiace potreby, mydlo aj šampón. Potom sa vrátil k ženám nechajúc Harryho postarať sa o seba. Vyzeral už istejšie, aspoň jeho krok bol už pevný. Pôvodne mal v pláne dohliadnuť naňho, ale zaprskal protest a tak ho nechal.
„On mal tie šaty na sebe od toho večera,“ šepla Hermiona Remusovi. Tonksová vyniesla smradľavé šatstvo von, na verandu. Zajtra ich spália, ako navrhol Harry. „A vie, že je to viac ako jedenásť rokov. Kde teda bol? Čo robil? Prečo sa neozval?“
„Povie nám to,“ odvetil Remus rovnako potichu. Vzal z pohovky zväzok pergamenov a položil ich v kuchyni na stôl. Tonksová pripravovala niečo na jedenie. „Sú to novinové útržky, celkom zjavne,“ prezeral si balík. Neodvážil sa ho ale otvoriť. Bola to Harryho súkromná vec.
Hermiona sa na ten balík dívala a bojovala proti nutkaniu odstrániť gumičku a nazrieť dnu. Nervózne sa ošívala, pokým Remus trpezlivo čakal. Tonksová postavila na stôl tanier kopcom naložený sendvičmi a fľaše tekvicového džúsu. Trvalo to dlho, vyše hodiny, než sa Harry znova objavil.
Vlasy si ostrihal celkom šikovne zrejme prútikom. Každopádne ich mal krátke, čisté a šediny, tak zjavné v dlhých vlasoch, neboli teraz až také výrazné. Tvár mal dohladka oholenú, bol čistý, voňavý, oblečený v Remusových šatách, ktoré mu boli trocha väčšie.
Hermiona si ho dôkladne obzerala. Bol bledý s vpadnutými lícami a kruhmi pod očami, zjavne vychudnutý, ale napriek tomu vyzeral vcelku zdravo. Nervózne sa pomrvil, pohľad mal vrazený do zeme, keď si prisadol ku stolu a vrhol sa na sendviče. Hoci ich pálili otázky, nechali ho, nech sa naje.
„Dobre,“ vyriekol, keď zjedol päť sendvičov a vypil fľašu džúsu. „Dobre, som v poriadku.“
„Harry, čo sa stalo? Vrav, prosím,“ vyzval ho Remus. Harry sa naňho pozrel a preniesol pohľad na Tonksovú a Hermionu, na ktorú sa uprene zadíval.
„Nemohol som sa ozvať, nemyslite. Ak by sa dalo, ozvem sa,“ povedal a zavrtel hlavou. Sklonil ju a spustil svoj príbeh. Musel to povedať aspoň im. Oni to potom budú môcť zreprodukovať ostatným, pretože on sa viackrát opakovať nebude. „Tá kliatba, bola kliatba. Viete, ako kliatby fungujú. Človek je prekliaty. Ja som bol prekliaty,“ hovoril pomaly, zvažujúc každé slovo. „Nebolo to však tým, že sa len naviazalo desať smrťožrútov na môj prútik,“ pozrel na Remusa. „Snape povedal len toto, pretože keby povedal všetko, nikdy by ste to nedovolili,“ trpko sa na Remusa usmial. „Ani ty a ani Sirius by ste mu to vtedy nedovolili. Radšej by sme sa držali v Rokforte, ktovie dokedy, zrejme až do posledného výdychu,“ zaškľabil sa. Na jeho vyziabnutej tvári to vyzeralo hrozivo. „Do posledného výdychu posledného z nás,“ zdôraznil. Pozrel na Hermionu.
„Kliatba desiatich… áno, pomohla mi zabiť Voldemorta. Desať smrťožrútov mi pomohlo ho zabiť. My sme sa ale vtedy nezamýšľali nad tým, či je práve toto oná kliatba, či sa nemôže stať niečo iné. A hľa! Kliatba sa prejavila až potom,“ uchechtol sa. „Chňapli sme po tej možnosti a Snape s tým rátal. Vedel, že ho musíme zabiť, preto nepovedal všetko. Až keď sa ma vtedy chytil a my sme sa ocitli v Zanzibare… no správne počujete, v Zanzibare a ja som sa ako idiot čudoval, čo tam robíme, mi to vysvetlil.
Tá pravá kliatba spočívala v tom, že rovnako, ako ja, zmizli aj desiati smrťožrúti, ktorí mi pomohli. A týchto smrťožrútov bolo potrebné zabiť, aby sa kliatba prelomila. Smrťožrúti v momente zmiznutia stratili pamäť a presne ako my dvaja, aj oni sa ocitli na rôznych častiach planéty. Nevedeli kto sú, kde sú, čo sú… vedeli len používať prútik a mali zanechaný pud sebazáchovy. Milé,“ kŕčovito sa usmial. „A ono je ťažké nájsť niekde vo svete niekoho, kto cíti potrebu sa skrývať, núti ho to sa skrývať, pretože si to vyžaduje kliatba.
Čiže som musel ponachádzať všetkých desiatich, ktorí mi pomohli a musel som ich zabiť. Snape mi samozrejme pomáhal. Ibaže som musel ostať tak, ako v ten deň. Ako idiot som sa učil kúzlom štopkať ponožky, čistiť šaty, strihať si vlasy a holiť sa! To bolo najhoršie. Prvé tri roky som si pravidelne zarezal do hrdla a Snape len čakal, kedy túto akciu dotiahnem do zdarného konca,“ zaškľabil sa. „A nemohol som sa vrátiť,“ zdvihol hlavu a pozrel na nich.
Remus sústredene počúval, Hermiona mala stiahnuté obočie a Tonksová si držala hlavu v dlaniach. Hermiona si všimla Harryho nervózneho poklopkávania rukou o koleno. Všimla si, že sa na nich pozrie, len keď je prinútený. Cítila, že rozpráva nasilu, že sa núti škľabiť a že hovorí len to najnutnejšie. Vedela, že za jeho rozprávaním sa toho skrýva oveľa viac.
„Keby som sa vrátil, keby som sa ozval, keby som len kýchol na znamenie, že žijem, kliatba by ma dostihla,“ tentoraz to vravel priamo nej. Naprázdno prehltla. „Bolo to dosť o nervy. Najskôr som chcel Snapea zabiť za to, do čoho ma navliekol. Vysvetlil to. Ja by som asi súhlasil, ale Sirius s tebou nie,“ povedal Remusovi. Ten krátko prikývol. „A tak som sklopil uši a snažil sa kliatbu prelomiť. Snape mi pomáhal. Nachádzali sme smrťožrútov jedného po druhom a ja som ich zabíjal. Bolo to ale ťažké, ako som povedal. Deviateho som zabil pred týždňom v Peru. Skrýval sa v ruinách inkského chrámu,“ stíchol a siahol po ďalšej fľaše džúsu.
„Deviateho, ale povedal si, že ich bolo desať,“ zamračila sa Hermiona v neblahej predtuche. Remus privrel viečka a Tonksová sklonila hlavu.
„Správne. Tým desiatym bol Snape,“ vypustil Harry takmer nečujne a odpil si z džúsu. Potom sa zasmial. Všetci traja naňho pozreli. „Nedívajte sa. Je to smiešne. Natiahol ma do toho, aby ma zdrapil za plece, aby sme sa neobjavili na druhej strane zemegule a aby nestratil pamäť a potom mi pomáhal vyše jedenásť rokov hľadať smrťožrútov a v samom závere sa priznal, že tým desiatym je on a nechal sa zabiť. Dobrovoľne,“ zavrtel hlavou. „A tak som prišiel o jediného priateľa, ktorého som mal,“ odfrkol si a zavrtel hlavou. Sklonil ju. Remus sa opatrne pozrel na obe ženy. „Máte nejaké otázky?“ Harry zrazu zdvihol hlavu a prebodol ich očami. „Pretože to viackrát opakovať nebudem.“
„Môžem ťa objať, Harry?“ spýtala sa Hermiona. Rýchlo na ňu pozrel. „Pochop nás. Mal si byť mŕtvy. Všetci ťa považovali za mŕtveho a náhle sa objavíš… mám neskutočnú radosť a chcem ťa objať. Chcela som to spraviť hneď, ale strašne si smrdel,“ vyliezlo z nej. Tonksová sa potichu uchechtla. Remus sa pousmial.
„Tiež by sme ťa chceli objať,“ prezradil celkom jasnú vec.
Harry sa díval takmer až vyplašene. Ale chápal to. Tak nejak. Bol pre nich mŕtvym. No jasne. Zmizol na vyše jedenásť rokov. Kto by už len dúfal, že je živý? Nikto. Mykol plecami.
A Hermiona k nemu pristúpila, aby ho vytiahla zo stoličky a silno objala. Bol skutočný, cítila síce vychudnuté, ale za to pevné a svalnaté telo. Musí sa niekoľkokrát poriadne najesť, aby bol zase riadnym chlapom. Pretože ním musel byť. To odhadnúť dokázala. Ale ako kútikom oka zazrela, keď odchádzal do kúpeľne, jeho telo si odnieslo peknú hromádku zranení. Nebude sa ho pýtať, možno sa raz zdôverí. Teraz ho však držala a on jej objatie opätoval.
„Už viem, čo znamenali tie slová,“ šepkala mu v náručí. „Hotovo. Je po vojne. Tvoja vojna skončila až teraz,“ odtiahla sa od neho a pozrela mu do očí. Slzy jej vyhŕkli, hoci to nechcela ani trocha. Pohladila ho po tvári. Ani brvou nemihol. „Aj keď si nevedel, čo tá kliatba bude znamenať, ale aj tak… my sme žili, jedenásť rokov, päť mesiacov a dvanásť dní a ty si stále bojoval. Je mi to ľúto a mám ťa strašne rada,“ vzlykla a pobozkala ho na líce. „Ďakujem,“ šepla, než ho pustila.
Remus ho taktiež zovrel v náručí, rovnako ako Tonksová. Potom si znova sadli za stôl a rozhostilo sa ticho. O čom sa dá hovoriť s človekom, ktorý je skoro dvanásť rokov mŕtvy? Všetci traja si prehrávali v hlavách každé jedno jeho slovo, aby to riadne pochopili.
„Môj syn,“ šepol Harry po riadne dlhej chvíli. „Je zdravý? Je v poriadku? Už mal jedenásť rokov?“ pozrel na Hermionu. Chcel, aby bola jeho krstnou mamou. Musela o ňom vedieť veľa.
„Vieš, že máš syna?“ Hermionu to prekvapilo. Odchádzal s tým, že je Ginny tehotná. Nemohol vedieť, čo porodila. Harry si odfrkol a siahol po balíčku pergamenov. Stiahol gumičku a vzal do rúk prvý kúsok pergamenu.
„Občas sme sa objavili v Anglicku,“ priznal potichu. „Siriusova smrť…“
Predložil pred nich novinový článok, v ktorom sa popisovala smrť dvoch aurorov pri akcii. Jedným z nich bol aj Sirius. Harry sa netváril nijako zničene. Bola to len informácia, s ktorou sa zmieril už dávno.
„Remus profesorom Obrany,“ zaškľabil sa.
Ďalší článok popisoval ústretovosť riaditeľky Rokfortu, ktorá dala príležitosť hrdinovi vojny, vlkolakovi Lupinovi a vybojovala preňho miesto v profesorských radách.
„Úspešná razia aurorského úradu,“ posunul ďalší článok.
Písalo sa v ňom o vydarenej akcii aurorov tretieho oddelenia, ktorú viedol Ronald Weasley, kedy odhalili sieť výrobcov zakázaných elixírov a uväznili troch hlavných organizátorov.
„Externá reportérka,“ vypustil trpko. Hermiona znervóznela. Remus na ňu pozrel. Tonksová si pretrela oči.
V ďalšom článku sa písalo o novej posile Denného proroka, ktorou bola Ginevra Longbottomová, matka syna zosnulého Harryho Pottera, Charlesa.
Hermiona sa dívala na Harryho, ale len strojene posúval informácie, ktorými disponoval. Žiadna ľútosť, žiadne otázky, len tvrdý a pevný pohľad na článok. Bol to článok bez fotky. Možno lepšie, pomyslela si.
„Zábavný obchod sa rozrastá,“ pokračoval v predkladaní článkov.
Písalo sa v ňom o príchode na svet najmenšieho člena Weasleyovských výmyslov a vynálezov, Percyho, syna Freda. Zrejme tento malý chlapec v budúcnosti prevezme obchod, ktorý sa už roky stará o kvalitnú zábavu.
Bol to posledný článok a keď ho roztvoril, vypadla z nej fotografia sedemnásťročnej Ginny. Hermiona tú fotografiu spoznala, hoci ju okamžite obrátil obrázkom na stôl. Mala doma rovnakú fotografiu. Muklovskú, nepohyblivú, ktorú spravil Colin a potom ju rozmnožil. Bol to deň, kedy Harry požiadal Ginny o ruku a ona súhlasila. Na tej fotke bol pôvodne aj Harry, ale on sa zo svojej fotky odtrhol.
„Viac článkov nemám, hoci som sa snažil aj v zahraničí dostať k novinám a nájsť tam niečo, čo by mi povedalo, ako si nažívate,“ nasilu sa pousmial.
„Naše sovy ťa nezachytili. Prvý rok sme ich vysielali, vrátane Hedvigy. Vracali sa ale bez odpovedí a s našimi listami,“ spomenul si Remus. Pozrel na Harryho.
„Vaše sovy ma zachytili,“ pozrel naňho. „Snape ich odplašil. Ako sa má môj syn?“ pozrel na Hermionu.
„Charlie sa má dobre,“ usmiala sa. „Je to veľmi bystrý a inteligentný chlapec. Za mesiac bude mať jedenásť, konkrétne dvadsiateho piateho mája. V septembri pôjde na Rokfort. Ale počkaj!“ Hermiona nadšene vyskočila a vrhla sa k svojej kabelke, ktorú nechala v obývačke na kresle spolu s kabátom. Vytiahla peňaženku a z nej fotku svojho krstného syna. „Táto je z januára tohto roka…“
Harry sa díval na svojho syna a v hrudi mu rástla obrovská hrča pohnutia. Chcelo sa mu plakať, ale prekonal to. Jeho syn vyzeral zdravo. A bol krásny. Skutočne mu pripadal ako to najnádhernejšie dieťa pod slnkom.
„Pre Merlina, vyzerá ako ja. Chudák chlapec,“ zaprskal maskujúc tým slzy. Hermiona sa zasmiala. Konečne sa v dome ozval aj smiech.
„Vyzerá presne ako ty,“ upokojila ho Tonksová. „A vážne je veľmi bystrý. Naposledy, keď som ho videla, sa ma začal vypytovať na veci ohľadne aurorského úradu… o ktorých som vážne v živote nepočula. Vraj by som si mala prečítať príručku Interného rádu aurorského úradu,“ zasmiala sa. Hermiona sa zapýrila.
„Prečo?“ spýtal sa Harry.
„Pretože si ju on prečítal a myslel si, že ju čítal každý. A chcel so mnou viesť diskusiu na úrovni a nerozprávať sa len o bežných veciach,“ vysvetlila. Remus sa usmial.
„Prečo číta také hovadiny?“ nechápal.
„Za to môžem ja, Harry,“ priznala sa Hermiona. „Ja a Ginny, aby som bola presná, ale viac ja. Nosím mu knihy na čítanie a on odmieta rozprávky a bájky, či legendy… chce čítať niečo vážnejšie. Vždy, keď za ním prídem, mu prinesiem nejaké knihy. Ale obyčajné encyklopédie mu už nestačia. Prečítal už všetky učebnice z Rokfortu. A ja mu nosím stále ťažšie čítanie…“ dívala sa naňho a on ju prepaľoval pohľadom. „Je nenásytný. Vstrebáva informácie ako savá huba a čo je horšie… aj si ich pamätá.“
„Ou,“ zaškľabil sa. „Je z neho knihomoľ? Prečo? Chodí aspoň von? Behá a hrá sa, ako bežné deti? Pre Merlina! Lieta vôbec na metle?“
„Na to je ešte skoro. Ale keď má rodičov takých, ako má, tak bude lietať výborne na metle. A stav sa, že sa aj hrá a behá, so svojimi súrodencami. Ale… inú možnosť nemá, vieš?“ znervóznela. Uprene sa na ňu díval. „No, ehm, nechodil ani do škôlky a ani do prípravky. Učili sme ho s Ginny doma. A vieš asi prečo…“
„Asi áno,“ prikývol a sklonil hlavu. Pozrel na syna. Nebola to zrejme výhra byť synom Harryho Pottera. A jeho matka sa ho snažila od toho uchrániť, kým to bolo možné. On bol pre svet mŕtvy. A akúsi pomyselnú štafetu by zaňho prevzal jeho syn. Keď tu nebol k oslavám otec, mohli sa zamerať aspoň na syna. „Dobre,“ prikývol. „Asi to bol rozumný prístup jeho matky.“
„Počúvajte, je už dosť hodín,“ upozornil Remus dívajúc sa na hodiny. Bolo už po polnoci. „Musím si ísť aj s manželkou ľahnúť. Prinesieme ti vankúš a deku, budeš zatiaľ u nás, než sa rozhodneme, čo ďalej.“
Harry prikývol. Po chvíli mal na pohovke pripravené potrebné veci a Lupinovci sa rozlúčili. On musel ráno na Rokfort, ona na ministerstvo.
„Ty nejdeš domov?“ spýtal sa Harry, keď osameli.
„Zjavíš sa po vyše jedenástich rokoch a ja mám ísť spať? Ani náhodou,“ zaškľabila sa. „Zajtra pošlem do práce sovu. Okrem toho, nepracujem na plný úväzok. Mám dva polovičné…“
„No vidíš, o tebe som sa nedočítal. Rozprávaj mi,“ vyzval ju.
A ona sa s úsmevom rozrečnila o svojom živote po vojne. Harryho prekvapilo, že sa nevzali s Ronom. Keď mu vysvetlila dôvody, mlčal. Mlčal aj počas jej ďalšej takmer až spovede. Jedenásť rokov, päť mesiacov a dvanásť, vlastne teraz už trinásť dní, je príliš dlhá doba, aby sa toho udialo dosť k rozprávaniu.
Keď skončila, vyzval ju, aby mu rozprávala o každom. Počnúc Ronom, cez Remusa, až po Rokfort. Vypili tekvicové džúse, Harry dokonca nalial po poháriku whisky a ona rečnila. Sadli sa na pohovku, pretože stolička v kuchyni už bola pritvrdá a ona stále rečnila. Občas sa niečo opýtal, ale väčšinou len počúval.
„Hermiona,“ spýtal sa. Vonku už začalo svitať a oni stále sedeli na pohovke. Pred časom ju objal jednou rukou a ona sa oňho oprela. „Spíš?“ spýtal sa.
„Ešte nie,“ zahihňala sa.
„Kedy sa vydala?“ spýtal sa. Zvážnela. Rozprávala mu skoro celú noc, ale nie o nej. Často sa vracala k Charliemu, ale Ginny sa zámerne vyhýbala. Vyvliekla sa mu a sadla si priamo, dívajúc sa naňho.
„Pred šiestimi rokmi, Harry. Keď už prestala dúfať, že žiješ. Všetci sme si mysleli, že si mŕtvy…“
„Okrem teba. A Siriusa.“
„Ale to nie je podstatné,“ zamračila sa. „My sme len dúfali, ale neverili. Ona verila päť rokov. Dosť dlhá doba na trúchlenie. V tej dobe jej Neville veľmi pomáhal. Tak ako všetci ostatní. No a po piatich rokoch… jednoducho si ho vzala. A áno, dala mu dve deti. Ale nikdy ho nemilovala, vieš? Ja to viem, som jej dôverníčka a prezradila mi to. Nikdy Nevilla skutočne nemilovala, len ho má rada a to je rozdiel…“
„A spáva s ním, rodí mu deti a žije s ním,“ zaškľabil sa. „Ale nemiluje ho, skvelá správa.“
„Nebuď sarkastický, Harry,“ zamračila sa. „Ty si bol pre ňu a pre Charlieho mŕtvy a ona sa jednoducho rozhodla spraviť si v živote poriadok. Nájsť mu pevný základ. Zázemie, na ktoré sa môže spoľahnúť. A toto všetko Neville spĺňa. Keby vedela, že sa objavíš… keby mala istotu, že sa jedného dňa zjavíš, čakala by aj tridsať rokov, buď si istý…“
„Dobre, iste,“ prerušil ju zamračene. „Nie som hlupák. Viem, ako dlho je jedenásť a pol roka. Viem to oveľa lepšie, než ktokoľvek iný. A áno, za ten čas si niekto môže chcieť spraviť v živote poriadok. Rešpektujem to a vlastne mi to je jedno. Len to trocha zamrzí, vieš? Posledné, čo mi povedala bolo to, že je tehotná, že si to dieťa nechá, pretože to je naše dieťa a miluje ma najviac na svete a vždy bude. Vždy, Hermiona,“ nasilu sa usmial. „Počuješ, ako smiešne to znie? Vždy… Ja si pod pojmom vždy predstavujem… vždy,“ mykol plecami. „Nie päť rokov…“
„Nebuď tvrdohlavý idiot!“ štekla po ňom.
„To vždy ma držalo pri zmysloch, vieš?“ vypustil potichu. „Tak nejak som sa v tom pekle na to vždy upínal. Spoliehal som sa, že vždy bude večné a keď sa vrátim, bude tu pre mňa. Vždy mi dávalo silu pokračovať. Keď som bol na dne, spomenul som si na ňu a na jej vždy a dokázal som pokračovať. Vždy som sa pozviechal a dokázal pokračovať. Pre ňu a pre svoje dieťa. Ibaže som pred pár rokmi objavil ten článok,“ zasmial sa. Hermiona sa naňho dívala zarazene. Takto sa na to zatiaľ nedívala. Nemala príležitosť premýšľať o všetkom z jeho uhľa pohľadu. A kto by premýšľal nad tým, ako sa môže cítiť mŕtvy človek?
„Bola to dosť krutá podpásovka, keď som si prečítal, že je matka môjho syna vydatá. Za Nevilla Longbottoma. To vždy znelo v momente tak prázdno, tak bezvýznamne a… Hermiona… ja som mal chuť prísť do Anglicka, zjaviť sa tebe alebo hocikomu inému a na mieste umrieť, aby jej rozhodnutie spraviť si poriadok v živote bolo opodstatnené. Bol by som mŕtvy. Síce o trocha neskôr, než sa rozhodlo bezo mňa, ale aspoň by to bolo definitívne,“ kruto sa uškrnul. „Našťastie tu bol ešte Charles,“ usmial sa. „Len kvôli nemu som pokračoval. Jeho vydatá matka mi bola v tej chvíli ukradnutá. Nech sa tisne v posteli k Nevillovi, nech mu sľubuje, ako ho bude vždy milovať. Nezáleží mi už na tom,“ zavrtel hlavou.
„Ty si ma nepočúval,“ šepla a stierala si slzy z očí. „Alebo to len nechceš počuť? Ona ho nemilovala a nikdy milovať nebude. Nebude mu sľubovať žiadne vždy, pretože to patrilo tebe. Nikomu inému by nikdy nevravela vždy. Ale na nešťastie sme ťa považovali za mŕtveho. Musíš uznať, že to nebolo neopodstatnené považovanie za mŕtveho. Nevedeli sme, čo tá kliatba znamená. A ona mala syna. Ale aby si vedel, Charlie vie o tebe všetko. Rozpráva mu o tebe, má tvoju fotku na nočnom stolíku, má ťa rád, hoci ťa nepozná, vravela mu aj o vás, vie, čo si pre jeho matku znamenal a ten chlapec je až desivo rozumný. Pravda je ale tá, že sa rozhodla vydať, aby mal Charlie otca. Hoci nevlastného. Potreboval mať pri sebe aj mužskú ruku. Nemohli sme ho vychovávať len my dve, už aj tak sme to v určitých chvíľach preháňali. Tak skôr, než začneš odcudzovať, než sa začneš poddávať hnevu a krivde a áno, máš na to právo, ale aj Ginny má svoju pravdu, pouvažuj nad mojimi slovami. A prosím, ak sa s ňou stretneš, nič jej nevyčítaj. Váš syn vycíti akúkoľvek nezhodu medzi vami a môže to narušiť vaše vzťahy…“
„Dobre,“ prerušil ju s privretými viečkami. „Povedal som, že to chápem a akceptujem. Vydala sa, fajn. Má ďalšie deti, dobre. Mňa zaujíma len môj syn. Hotovo.“
„Nezmenil si sa. Si tvrdohlavý ako mulica,“ zavrtela hlavou. Chvíľu panovalo dusné ticho. Vonku sa už začalo vážne rozvidnievať. „Nemáš okuliare,“ nadhodila. Odfrkol.
„Snapea nebavilo desaťkrát v týždni dívať sa, ako si opravujem okuliare. V Austrálii ma vzal k muklovskému očnému lekárovi a prinútil celý operačný tým spraviť mi laserovú operáciu očí,“ pozrel na Hermionu. Vyvaľovala naňho oči. Doslovne. „No áno, týždeň nevedeli, čo sa deje. Potom upravoval pamäte a ja som okuliare nepotreboval,“ pousmial sa. Neprestávala sa naňho šokovane dívať. „Zažili sme aj zábavné momenty,“ zaprskal.
„To ako vážne?“ stále neverila.
„Myslíš, že sa mi akože smrťou zázračne vrátil zrak?“ natiahol.
„To nie, samozrejme,“ zamračila sa.
„Tak vravím pravdu,“ nevinne natiahol. A ona sa uchechtla. Chvíľami bol uvoľnený. Chvíľami si nervózne poklepával prstami po nohách, akoby nevedel, čo so sebou robiť. Chvíľu pôsobil ako šialenec. A chvíľu ako ten chlapec, ktorý sa snažil zdvíhať jej náladu pred dvanástimi rokmi.
„Hermiona,“ ozval sa vo chvíli, kedy sa na poschodí niečo pohlo. Zrejme Remus, možno Dora. „Budem potrebovať pomoc.“
„Samozrejme, Harry.“
„Chcem si dať do poriadku dom po rodičoch. Možno ešte stojí. Potrebujem miesto, kam by mohol Charlie za mnou chodiť. Potrebujem nejakú právničku alebo niečo také, aby dala moje záležitosti do poriadku. Samozrejme čo najdiskrétnejšie. Najlepšie, keby bola nemá, hluchá a slepá, ale to by asi nebolo praktické,“ odfrkol. Zasmiala sa. „Potrebujem ju, aby ma zastupovala v prípade, že sa s pani Longbottomovou nedohodnem na podmienkach stretávania sa so svojím synom, prípadne na alimentoch… po pravde neviem či a koľko preňho brávala z trezoru, ale ostávam pri tej čiastke…“
„Počúvaš sa vôbec?“ zavrtela hlavou. „Vážne netuším, či len hráš hlúpeho alebo či skutočne nevieš… Ginny nevzala z trezoru ani knut. Všetko malo byť Charlieho, keď dosiahne plnoletosť. Rozprávala mu o tebe len v dobrom, nebude ti brániť sa s ním stretávať. Každá tvoja nemiestna poznámka na jej adresu svedčí len o tom, aký žiarlivý si hlupák. Pokračuj v tom a zničíš úplne všetko…“
„Čo sa tu deje? Vy ste nespali?“ spýtal sa Remus.
„Idiot je to, to sa deje,“ odfrkla si Hermiona. „Porozprávam sa s právničkou, poznám jednu, ktorá by mohla byť diskrétna a postará sa o tvoje záležitosti. Upozorňujem ale, že keď ju budeš chcieť využiť na rodinné právo, v tom momente si hľadaj právničku… v Zanzibare, Austrálii alebo aj v pekle, je mi to jedno. Odchádzam.“
Remus pozrel na Harryho. Ten zavrtel hlavou.
„Trocha sa jej nepozdávajú niektoré moje názory. Prejde ju to,“ prehlásil a ľahol si. V momente bol zahrabaný pod dekou. Nespal, ale tváril sa tak presvedčivo, že ho nechali, až sa napokon popretvaroval až k spánku.
558 Celkem zhlédnutí, 1 Dnešní zhlédnutí
Buď první v napsání komentáře...