2. Zoznámenie

Už prvé stránky, ktoré obrátila jej napovedali, že sa ju zrejme rozhodol potrestať, hoci vôbec netušila, prečo by to mal robiť. Čo spravila také strašné? Dobre, uznala fakt, že by mala ovládať interný rád. Ale mohla sa ho učiť za pochodu. Mohol jej povedať, čo má kedy robiť, ako sa má správať a podobne. Prečítala prvé state a zatočila sa jej hlava. Ten, kto to vymyslel, sa musel sfetovať nejakou muklovskou drogou. Komplikovane a únavne, ale hlavne zbytočne popísaná skutočnosť, že služba začína o ôsmej ráno a končí o ôsmej večer. Alebo obrátene. Zamračila sa.

„Dokedy sa to mám naučiť?“ odvážila sa spýtať sa do ticha. Sedel pred ňou vo vzdialenosti troch metrov a zachmúrene čítal pergameny. Po jej otázke však zdvihol hlavu. Jeho zachmúrený výraz sa vôbec nezmenil.

„Nemáte sa to naučiť, máte to ovládať,“ odvetil prosto a sklonil hlavu, zrejme k práci. Stisla čeľusť.

„A nebolo by lepšie, keby ste mi povedali nejakú stručnejšiu verziu toho, čo sa skrýva v tejto, nepochybujem o tom, že veľmi pútavej knihe, ktorej čítanie ma ale zrejme zabije?“ nedalo jej. Tentoraz nezdvihol hlavu. Možno to prehnala. Bol to interný rád.

A on sa veľmi snažil ovládať. Najradšej by ju vyrazil hneď. Ibaže to by utekala za Kingsleym, aby sa sťažovala. A to si nemôže dovoliť. Má sa jej venovať a viesť ju. Je to rozkaz, ktorý obdržal a on bol naučený rozkazy plniť, nech by sa mu akokoľvek nepáčili. Preto ju tu musel trpieť. Bude ju musieť trpieť aj pri vychádzkach, sledovačkách, akciách. Bude ju musieť trpieť úplne všade, pretože to bola jeho oficiálna dvojička. A on to veľmi nechcel robiť. Ale bude musieť.

A ona za to nemohla. Slečna aurorka mu bola úplne ukradnutá, to skutočne, ale pravdou bolo, že nemohla za to, že ju k nemu priradili. Bol to Kingsleyho spôsob, ako ho prinútiť prispôsobiť sa. Bude ho musieť trpieť rovnako, ako bude musieť trpieť on ju. A tá kniha by zabila každého. To vedel, preto jej ju podstrčil, pretože ju chcel potrestať za niečo, za čo vlastne nemohla. Zamračil sa a zdvihol hlavu, aby sa na ňu zadíval.

Naprázdno prehltla. V detstve bola prinútená prestať sa báť, pretože by bratia jej strach využili proti nej. Prestala sa báť a ostalo jej to. Nebála sa, nemávala strach a už vôbec nie z ľudí. Ibaže tento pohľad ju vydesil. Auror Potter disponoval pohľadom, ktorý by zrejme zabil aj ducha.

„Možno mohol,“ privolil napokon. Jeho pohľad sa o stupeň zmiernil, stále však z neho nemala dobrý pocit. „Ale neskôr. Potrebujem preštudovať hlásenia svojich podriadených. Potrebujem sa tomu venovať minimálne doobeda. Preto by som ocenil, keby ste sa v tomto čase venovala tej stupídnej knihe a nevyrušovala ma. Ďakujem,“ dokončil stroho a sklonil hlavu.

„A potom sa mi budete venovať?“ spýtala sa. Videla, ako sa jeho päsť zovrela. Keď sa na ňu nedíval a nedesil ju, štval ju a to veľmi. Najradšej by mu okamžite vynadala do kreténov a tupcov, ale bol jej nadriadeným a to si dovoliť nemohla. Aspoň do doby, kým nezistí, či je to bezpečné. V jeho prípade to ale zrejme nebude nikdy bezpečné.

„Potom budem musieť,“ zasyčal si pod nos bez toho, aby zdvihol hlavu. Mal prácu, sakra. Nechápala to?

„Čo vás musí mimoriadne štvať,“ prskla nasrdene. Nedokázala si v tom zabrániť. Možno sa zarazila, ale už to bolo vonku a on zdvihol prekvapene hlavu.

„Správne,“ pripustil dívajúc sa na ňu pokojnejšie. A videl, ako v nej narastá hnev. Čakal, k čomu sa ešte odváži. Možno to bude zaujímavejšie ako hlásenia.

„Je mi ľúto, že vás štvem ešte skôr, ako ma vôbec spoznáte,“ zamračila sa naňho ukrivdene. Keď sa nedíval nebezpečne, vyzeral celkom stráviteľne.

„Poprosil som vás o pokoj k svojej práci a vy ma stále vyrušujete. To je k naštvaniu.“

„Žiadne poprosenie som nezaregistrovala,“ zaprskala drzo. A on sa v duchu uchechtol. Skutočne to nebude žiadny bojko, akých mu dali predtým a ktorí sa takmer pokadili len preto, ako na nich pozrel.

„Som váš šéf a prosiť nemusím,“ natiahol ironicky.

„Iste,“ natiahla rovnako. Niekoľko sekúnd sa na seba dívali.

„Môžem sa vrátiť k svojej práci? Alebo máte ešte nejakú otázku?“ spýtal sa predstierajúc zdvorilosť. Zamračila sa mu rovno do tváre.

„Nie, ďakujem za váš čas,“ nasilu sa naňho usmiala a sklonila hlavu. „Štveš ma viac,“ šepla sama pre seba.

Ibaže on mal veľmi tenké uši a zachytil to. Tváril sa že nie a v duchu sa zaškľabil znova. Uvedomil si, že sa v ten deň v duchu uškrnul už dva razy. Samozrejme to myslel obrazne. Nikto sa v skutočnosti v duchu usmievať nemôže, ale slečna aurorka dokázala aspoň to, že upútala jeho pozornosť aj v inom, než negatívnom zmysle. To ale nezabránilo tomu, aby ju nepovažoval za osinu v zadku.

Kútikom oka na ňu pozrel. Zamračene listovala v knihe, občas sa snažila začítať sa do textu. Tú knihu ale poznal a začítať sa do nej jednoducho nešlo.

Odložil bokom hlásenia a otvoril jej zložku, ktorú si našiel na stole a ktorú chcel spočiatku ignorovať. Slečna aurorka ho štvala, ale vzbudila v ňom aj zvedavosť. A začítal sa. Ginevra Molly Weasleyová bola o čosi viac ako rok mladšia, než on. Vyzerala byť však mladšia, čo zrejme spôsobila jej výška. Tipoval by jej dvadsať, hoci to nebolo možné, keď študovala aurorstvo. Prečítal si jej adresu a dostal sa až k výsledkom ako na Rokforte, tak i na aurorskej škole a na aurorskom výcviku. Takmer všade mala vynikajúcu. Muselo ju to mimoriadne baviť. Kingsley mal pravdu. Takéto hodnotenia nevidel dávno. Skutočný svet je ale oveľa odlišnejší, než ten školský, či výcvikový.

Preštudoval jej psychologický profil, profil osobnosti a tiež predpoklady k výkonu povolania, pretože to bolo preňho dôležitejšie, než nejaké známky. Slečna aurorka bola podľa všetkého výbušná, tvrdohlavá, ovládanie jej robilo problémy a bola hašterivá. Šlo však len o medziľudské vzťahy. To už zistil. Inak sa dokázala ovládať, stresové situácie zvládala dobre, bola rozhodná a dosť psychicky silná. Možno ho strpí. Bola temperamentná, čo bolo pri súbojoch dôležité. Odvážna a nebojácna, to zhodnotí po prvej akcii. Lojálna a priateľská, čo bolo síce fajn, ale preňho to nebolo podstatné. Verná. Vernosť bola dôležitá. Ochota pomáhať ešte viac. Spĺňala všetky predpoklady k tomu, aby sa stala aurorkou. Či však bude spĺňať náročnejšie predpoklady, aby sa stala vyšetrovateľkou, to sa ešte uvidí. Najprv sa budú musieť naučiť strpieť jeden druhého, pretože on v žiadnom prípade nechcel byť preložený do nejakej diery.

Než odložil jej spis, pozrel na jej fotku. Vážne bola pekná, to musel uznať. Podľa výsledkov by mala byť inteligentná a bystrá. Krása a inteligencia u ženy. Šlo to vôbec dohromady? So zavrtením hlavy odložil fascikel a znova na ňu pozrel. Stále sa mračiac venovala knihe. A on sa venoval hláseniam.

„Obed,“ zahlásil po takmer troch hodinách ticha. Ocenil, že pri tej knihe nezaspala. Zdvihol sa, aby sa povystieral.

„Teraz? Práve ma to začalo baviť,“ natiahla ironicky. Prebodol ju pohľadom. Nevšímala si ho, zdvihla sa, aby sa natiahla aj ona. A naťahovala sa veľmi príťažlivo. Pozrela sa naňho a pristihla ho, ako na ňu hľadí. Možno by jej to u druhého chlapa lichotilo, ibaže on mal takú neprístupnú masku, že nevedela odhadnúť, či na ňu hľadí slintajúc nad ňou, alebo ju vraždiac. „Pôjdeme jesť von?“ rýchlo sa pýtala a dala ruky dole.

„Na strane stodeväťdesiat osem sa píše o spoločnej jedálni v priestoroch ministerstva. Medzi jednou a druhou je určená výhradne pre aurorov. Ostatní pracovníci ministerstva jedávajú v iných časoch. Vonku sa je pri pochôdzkach, pri vyšetrovaní a pri ostatných rozkazoch, ktorými sú aurori poverení a ktoré umožňujú takýto spôsob stravovania,“ vyšlo z neho na jeden záťah.

„A stavím sa, že toto všetko je popísané najmenej na tridsiatich stránkach,“ zaškľabila sa naňho. A nič, len na ňu hľadel. Povzdychla. Je to idiot a ešte k tomu bez najmenšieho zmyslu pre humor. Zadebnený a zatrpknutý hlupák. Ktorý je mimochodom najlepším vyšetrovateľom a od ktorého by mohla nazbierať veľa skúseností. „Skončila som na strane stotri. Pri sovách,“ dodala vážne.

„Sovy,“ prikývol. „Poďme,“ zavelil a vychytil sa von.

„Myslím, že takýmto spôsobom by som ten rád pochopila rýchlejšie,“ náhlivo cupitala za ním. „Keby ste mi to proste povedali,“ zabrzdila, pretože zastal pri jednej žene.

„Toto je Dawn Forbyová, Dawn, toto je Ginevra Weasleyová,“ predstavil obe ženy. „Moja nová partnerka,“ okomentoval Dawnin spýtavý pohľad. Významne prikývla. „Bol by som rád, keby si ju vzala na obed, Dawn. Ďakujem,“ vypustil a kráčal preč.

„Ale…“ volala za ním.

„Nechaj ho,“ usmiala sa Dawn. „Teda, môžeme si tykať, nie?“ pozrela na Ginny. Tá jej pohľad opätovala a prikývla. „Vzhľadom k tomu, že sme dve z troch žien, ktoré sa u vyšetrovateľov nachádzajú a tá jedna je naša hlavná šéfka, tak by sme sa mohli spoznať trocha viac,“ rapotala vysoká, štíhla bruneta s krátkymi vlasmi a hnedými očami.

„Áno, myslím, že áno,“ súhlasila Ginny po tom, ako sa jej podarilo dostať sa zo šoku z jeho úteku. Dalo sa to tak klasifikovať. „Teší ma, som Ginny,“ natiahla k nej ruku a žena jej ju stisla. Usmiala sa. Táto vyzerala, že sa s ňou bude dať vychádzať oveľa lepšie, než s aurorom Potterom.

„Poďme, zavediem ťa do jedálne,“ spustila a vykročili. „Priznám sa, že ma šokuje zistenie, že Harry prijal ďalšieho partnera. Teda, v nočnej mu chlapci sťahovali do kancelárie stôl, ale verím tomu až teraz, keď ťa vidím,“ zasmiala sa.

„Je stále taký…“ chcela sa naňho spýtať a hľadala tie správne slová.

„Je to Harry Potter,“ odvetila Dawn, akoby to vysvetľovalo všetko. Vedela však, že mladá žena potrebuje pochopiť, aký komplikovaný je Harry Potter. „Okrem toho, že je to najlepší vyšetrovateľ, je aj dosť svojský. Rád by robil všetko sám. Je ochotný pomôcť komukoľvek, kto potrebuje pomoc, ale nerád si niekoho berie na starosť, aby mu pomohol. Si v poradí piata aurorka, ktorá mu bola priradená. To bol aj môj tip,“ uškrnula sa. Prišli do miestnosti s množstvom stolíkov. Pri stene bol pult, na ktorom si mohli vybrať obed. „Uzatvárali sme stávky, koľkých aurorov Harry… odplaší,“ uchechtla sa. „Vravela som, že štyroch. A ty si piata. Tak ma nesklam,“ mrkla na ňu.

Ginny si zamračene vzala tanier a nakladala si z množstva jedál.

„Ako odplaší?“ pozrela na novú kolegyňu. „Tým svojím pohľadom? Tou ľadovosťou? Neprístupnosťou? Ignoráciou?“

„Napríklad,“ prikývla. Sadli si za najbližší stôl. Zbadala svojho šéfa, ako sedí obďaleč s ďalšími troma aurormi, ktorých videla v ich oddelení a s ktorými ju Dawn zoznámi, ako vzápätí sľúbila. „A veľa ďalšími spôsobmi. On nie je zlý. To si prosím nemysli. Len pri sebe neznesie nikoho,“ s povzdychom sa pustila do jedla. „Zrejme to bude jeho výchovou.“

„Akou?“ V Ginny sa samozrejme zobudila zvedavosť. Chcela vedieť, čo za človeka je Harry Potter. Prečo sa správa tak, ako sa správa. A čo by sa malo spraviť, aby ju pri sebe zniesol, pretože ona chcela, aby ju zniesol a aby ju naučil všetko, čo vie.

„To vlastne nikto nevie,“ pozrela na mladú ženu. „Vie sa akurát to, že nechodil do žiadnej školy. Ani na Rokfort, ani nikde inde na svete. Ani do aurorskej školy nechodil. Len sa raz zjavil a prihlásil sa do výcviku. Uspel excelentne, ovládal to, čo neovláda celá rada aurorov a na otázku, odkiaľ to vie odvetil, že ho učil strýko a viac sa k tejto téme vyjadrovať nebude. No a tak sme vydedukovali, že vyrastal so strýkom niekde, čert vie kde, ale len s minimálnym kontaktom s druhými ľuďmi. Zrejme preto je taký samotár a sólista,“ mykla plecami.

„Samotár a sólista, ktorý od seba odohnal už štyroch partnerov. A hlavný auror s tým chce asi skoncovať. Každý auror musí mať niekoho, o koho sa môže oprieť.“

„Správne. Ten blondiak, čo sedí vedľa tvojho šéfa, je môj šéf. Gus,“ kývla hlavou k neďalekému stolíku. „Ibaže Harry si myslí, že vedľa seba nepotrebuje nikoho. Preto bol k tým štyrom pred tebou hnusný, snažil sa ich vyštvať a aj sa mu to podarilo. Ako som počula, dostal ultimátum,“ významne povytiahla obočie.

„Nemôže si dovoliť ma vyštvať,“ pochopila.

„Bystrá,“ prikývla Dawn.

„Keď opomeniem fakt, že pri ňom budem zrejme trpieť, tak by som mala byť rada. Odpozerám od neho veľa.“

„Správne. Každý by sme s ním chceli spolupracovať. Máš vlastne šťastie v nešťastí,“ zahihňala sa. „Ale, aby si si nemyslela o Harrym len to najhoršie.“

„Zatiaľ mi iný dôvod nedal,“ zamračila sa. A Dawn sa chápavo usmiala.

„On je fajn, pokiaľ ide o druhých. K nám ostatným je vcelku prívetivý. V prvom rade mu až tak často nezavadziame, ale hlavne ide o to, že on si dokáže vážiť kvality. Keď zistí, že niečo vieš, tak zmení názor. Trocha.“

„Viem toho dosť,“ zamračene zaprotestovala.

„O tom nepochybujem, inak by si sa nedostala medzi nás,“ jemne jej stisla ruku. „Presvedčíš ho a on si ťa začne minimálne vážiť.“

„Upokojujúce zistenie. Pokiaľ ma dovtedy nezabije pohľadom stokrát,“ odfrkla.

„Áno, jeho pohľad,“ zasmiala sa. „Ten už dokázal presvedčiť nejedného podozrivého k spolupráci. Vydrž to, Ginny. Pri prvej akcii mu ukáž, že na to máš. Ocení to a určite sa vzťah medzi vami zlepší. A ja budem dúfať, že náš Harry bude mať konečne partnera s dlhovekou expiráciou,“ zazubila sa. A Ginny sa uchechtla.

„Má vôbec niekoho rád?“ vyzvedala. „Pripadá mi ako kamenná socha, ktorá nevie dávať najavo city a emócie, chladný a bezcitný, ľadový,“ zavrtela hlavou, „idiot,“ vypustila možno odvážnejšie, než by mala.

„Nás má rád svojím spôsobom,“ vysvetľovala ďalej vážne. „Minimálne má rád svojho strýka, ktorého občas spomenie. Má rád ženy a viem, že ženy majú rady jeho.“

„Fíha, tak takú fantáziu nemám,“ zaškľabila sa. Dawn však vyzerala vážne. Až príliš vážne.

„Niečo ti prezradím,“ takmer šepla. „Nehovorí sa o tom, určite nie pred ním. On o tom nehovorí. Ale vie sa to, existuje o tom spis. Keď mal tri roky, jeho rodičia boli zavraždení hrozným spôsobom. Boli dolámaní a dotrhaní, ich krv bola rozvláčená po celej obývačke a malý Harry bol pri tom. Skrýval sa pod posteľou na poschodí a všetko počul. A videl, čo sa stalo jeho rodičom.“

„To je strašné,“ vydýchla zhrozene. Zbledla pri tej predstave.

„Ak toto nezamáva psychikou trojročného dieťaťa, čo potom?“ vážne sa jej dívala do očí. „Mám Harryho rada a veľmi. Keby som bola v nebezpečenstve, neváhal by ani na okamih. Nie je to zlý človek. Vo vzácnych chvíľach dokáže byť uvoľnenejší a ľudskejší. Vravím ti to preto, lebo by som si veľmi želala, aby aj on mal niekoho, o koho sa môže oprieť. Medzi nami, aurormi, je to tak. Puto je veľmi silné, chránime sa navzájom, musíme si dôverovať a byť si tým druhým istý. On si potrebuje byť istý človekom, do ktorého rúk vloží svoj život. Pri výbere je akurát dôkladnejší. A je to na tebe. Keď ste dokázali byť v jednej miestnosti niekoľko hodín bez toho, aby si vyletela ty alebo on, tak nejako som začala dúfať, že si to možno práve ty. A čítala som tvoj spis, takže viem, že nič lepšie k nám už hádam ani prísť nemôže.“

„A okrem toho všetkého dostal ultimátum, takže mu neostáva nič iné, ako ma strpieť,“ hlesla a zadívala sa na človeka sediaceho kúsok od nich. Akoby zacítil jej pohľad a pozrel na ňu. Neodvrátila pohľad, vydržala ho. Nedíval sa nevraživo, zvedavo, podráždene. Nedíval sa nijako. Len sa díval, aby sa následne otočil k jednému z chlapov, ktorý mu niečo vravel.

„To si myslí práve teraz,“ súhlasila. „Ako som povedala, pri výbere je dôkladnejší. Verí sám sebe, možno svojmu strýkovi. Verí nám, že by sme mu pomohli. Ale najviac verí práve sám sebe,“ povzdychla a kútikom oka pozrela na Harryho. Potom sa otočila k Ginny. „Nič sa nedeje zo dňa na deň a jemu to trvá ešte dlhšie, ak ide o dôveru v druhého. A jeho dôveru nezíska ktokoľvek. A pritom máme jeho dôveru my všetci. Nie je to zmätené?“

„Asi chápem, ako to myslíš,“ prikývla a nešťastne zafunela. „Aj tak si stále myslím, že mám šťastie, keď môžem byť pri ňom.“

„Máš sakra šťastie,“ pritakala. „Nikdy mu však o tom nepovedz. Nevrav, že vieš, čo sa stalo. On vie, že sa o tom vie, nie je to tajomstvo. A nie je to blbec, takže mu bude jasné aj to, že to vieš. Najväčšiu chybu by si spravila, keby si mu prejavila ľútosť. V tej chvíli by ťa preklial. A neboj sa ho. Prvého absolventa vydesil po dvoch hodinách. Druhého preklial po tom, ako prejavil ľútosť. Preležal v nemocnici mesiac. Tretieho vyhnal sám, keď skazil akciu nerozvážnosťou, zbabelosťou a spoliehaním sa naňho. A štvrtého vyrazil, keď sa snažil byť príliš múdrym a až príliš odvážnym a dohadoval sa nielen s ním, ale s celým oddelením.“

„Uhm, rozumiem,“ prikývla zamyslene a dojedala posledné kúsky mäsa. Harry, Gus a ďalší dvaja, už boli preč od stola.

„Tak fajn, to bola vychádzka do duše Harryho Pottera,“ prikývla spokojne. Bola rada, že sa s mladou ženou porozprávala ešte skôr, než prišlo k nejakému konfliktu. „A teraz. Máš večer niečo na programe? Neďaleko je malý bar, kde sa chodievame trocha uvoľniť,“ zazubila sa.

„No,“ zamyslene stiahla obočie. „Vlastne ani nemám,“ skonštatovala. Mama ju zrejme bude čakať s neskorou večerou a s hromadou otázok. „Ale, asi by som to nechala až na víkend. Lepšie povedané po víkende. Bývam stále s rodičmi, cez víkend sa sťahujem,“ pozrela na ňu takmer ospravedlňujúco. Bolo by fajn poznať viacerých a dôvernejšie, keď budú v akciách závislí jeden od druhého. Jej mama by však rovnaké pochopenie nemala.

„Jasne, rozumiem,“ prikývla Dawn. „Bar počká. A, nebudeš potrebovať pomoc?“

„Nie, zvládnem to. Mám šesť bratov,“ zaškľabila sa.

„Ou, početná rodinka,“ zahihňala sa Dawn.

——

„Keby ste sa dostali až na dvestopiatu stranu interného rádu dozvedeli by ste sa, že prestávka zahŕňajúca v sebe obed v jedálni trvá od pol do jednej hodiny vášho pracovného času,“ ozvalo sa chladne od stola šéfa, keď vstúpila do kancelárie. „Mohli by ste mi vysvetliť, kde ste boli ďalšiu hodinu?“

Ginny sa pozrela do zelených očí Harryho Pottera. Jeho tón bol chladný a odmeraný, ale jeho výraz sa znova nedal prečítať. Stisla čeľusť.

„Dawn ma zoznamovala s prítomnými aurormi, s ktorými budem v nasledujúcich, dúfam že desaťročiach, spolupracovať,“ odvetila mu obdobným tónom. „Len sa snažila napraviť to, čo ste vy opomenuli,“ mierne sa zamračila.

„Iste,“ vypustil a postavil sa, aby prešiel až priamo pred ňu. Musela zdvihnúť hlavu, aby mu dovidela do očí. Nebol síce vysoký, ale ona bola príliš malá. Vždy počúvala na túto tému vtipy a on teraz vyzeral, ako by si z nej svojím pompéznym postojom tiež strieľal. „Nadobudol som z vás dojem, že sa trasiete na to niečo sa naučiť,“ pokračoval príkro uprene sa dívajúc do jej očí. „Na spoločenské vyžívanie sa je určený čas mimo pracovnú dobu. Neďaleký bar je k tomu viac ako dobre stavaný. Ak sa chcete zoznamovať a baviť sa, brániť vám v tom nebudem. Svoj pracovný čas k tomu ale nezneužívajte,“ dodal tvrdo.

„Len som chcela…“

„Mne je jedno, čo ste chceli, aurorka Weasleyová,“ prerušil ju tvrdo. Mračiac sa díval do jej šokovaných očí. „Som váš šéf a mám vás viesť a učiť. A vyžadujem dodržiavanie určitých pravidiel. Ak chcete mať v budúcnosti problémy s dodržiavaním pravidiel, na ktorých sa dohodneme a dodržiavanie pracovnej doby je jedným z nich, vyjasnime si to dopredu a ušetrime sa zbytočných starostí,“ prskol a povytiahol obočie.

Neveriacky sa naňho dívala. Prečo z toho robí takú drámu? Len sa zoznamovala. A keby si naštudoval knihu o zdvorilom správaní miesto tej hlúposti s názvom interný rád pochopil by, že je to proste zdvorilé, aby ju pozoznamoval s kolegami. Naštvane po nej vyštartoval, ale spravil to len preto, aby sa zľakla a utekala preč a on by sa potom obhajoval tým, že vyžadoval disciplínu, ktorú ona nebola schopná zvládať. A zbavil by sa jej. Nedovolí mu to. Cítila sa ukrivdene a cítila aj slzy hnevu, ktoré sa jej tisli do očí.

„Ospravedlňujem sa, auror Potter,“ vyliezlo z nej trasľavo. „Ubezpečujem vás, že sa to už nebude opakovať,“ dodala takmer šepky. Nenechala ho však docieliť sklopenie pohľadu. Stále sa mu dívala odhodlane do očí.

Sakra, bude to ťažšie, než by si pomyslel. Jej oči boli zaliate slzami, to videl. Myslel si, že utečie preč a on bude mať pokoj. Zjavne bude tvrdším orieškom, než by vzhľadom k stavbe jej pekného tela predpokladal.

„V to dúfam,“ zamračil sa a otočil k svojmu stolu. Až teraz si vydýchla a zažmurkala, aby potlačila zradné slzy. „Toto je rozpis služieb, ktoré budete mať do konca tohto mesiaca,“ pokračoval pokojnejšie, stále však odmerane a formálne a podával jej pergamen. Zvedavo si ho vzala. „Samozrejme budete dostávať rozpis na každý mesiac včas a samozrejme budú naše služby rovnaké. Časom však pochopíte, že bude nevyhnutné chodiť aj mimo pracovnej doby. Ak budete obľubovať administratívu tak, ako ja, tak dovolíte, aby sa vám práca nahromadila a potom ju budete doháňať v každej voľnej chvíli.“

Sadol si za svoj stôl. Stále stála na mieste a dívala sa naňho pozorne. Povytiahol obočie.

„Budete stáť?“ spýtal sa jej.

„Popravde netuším, čo mám a čo môžem robiť,“ vyšlo z nej opatrne. „Netuším, čo očakávate a ako sa mám správať,“ dodala. Najlepšia bude zrejme otvorenosť. Najhoršie, čo sa môže stať je to, že sa na ňu rozkričí.

„Aha,“ prikývol. „Dobre teda. Vyjasníme si pravidlá. V prvom rade sa posaďte. A najlepšie bude, ak si stoličku prinesiete sem. Nechcem sa s vami rozprávať cez dva stoly,“ vyzval ju.

A ona sa pohla. Aspoň sa s ňou chce rozprávať. A vyjasňovať si pravidlá. Možno by šlo potom všetko ľahšie. Okamžite sa otočila, aby si priniesla stoličku a sadla si na ňu. Pozrela do jeho očí a čakala.

„Fajn,“ povedal rezignovane. „Poviem vám teda, ako si ja predstavujem našu spoluprácu. A budem sa snažiť nebyť úplne úprimný, pretože by sa vám moja predstava nepozdávala…“

„O tom nepochybujem,“ dovolila si ho prerušiť. „Počula som, čo sa stalo štyrom mojim predchodcom a chcem vám povedať, že ja sa nenechám ani zastrašiť, ani odohnať, ani nič vedome nepokazím. Možno vás rozčúlim, som si ale istá, že to bude vzájomné. Chcem sa stať dobrou vyšetrovateľkou a viem, že sa ňou môžem pri vás stať najrýchlejšie, takže sa s mojou prítomnosťou budete musieť zmieriť a pre vaše a tiež moje dobro bude vhodné, aby ste sa s tým zmierili čo najsvižnejšie,“ povedala a stíchla. Odhodlane a statočne sa mu dívajúc do očí. Nech vie, čo si myslí a čo chce. A nech sa k tomu postaví, ako bude chcieť.

So záujmom si ju prezeral. Mala dosť odvahy, dosť drzosti, dosť cieľavedomosti a dosť tvrdohlavosti. Možno jej chýbalo trocha sebavedomia, vsadil by sa však, že po pár dňoch, či týždňoch, získa aj to. Bola odhodlaná a nebála sa to povedať nahlas. Pozdával sa mu tento prístup.

„Chápem,“ prikývol pokojne. „Porozumel som tomu na výbornú. A teraz ja, ak dovolíte. Dodržiavanie pracovnej doby je samozrejmosťou. Samozrejmé je aj počúvnuť každý môj rozkaz bez váhania a okamžite. Netuším, čo všetko ovládate. Dostanete príležitosť mi to ukázať. Potom budem vedieť, čo budete potrebovať vedieť. Vždy počkáte, kým nedohovorím. Potom dostanete priestor položiť mi otázky. Skákanie do reči vylučujem. Keď stíchnem, môžete sa pýtať. Otázky budete smerovať k našej práci. Potrebujem určitý čas, aby som dokázal odhadnúť, čo viete, potom môže byť spolupráca o niečo voľnejšia. Do práce by ste mali chodiť v pohodlnejších veciach. Ide o to, aby ste sa pri akciách cítili pohodlne, aby vám nič nebránilo v pohybe,“ jeho oči skĺzli k jej obopnutému hrudníku. Pohľad to bol fajn. Cítila, ako sčervenela. „Krv pod voľnejším odevom nie je taká zjavná, nepriateľ nemusí rýchle zbadať vašu slabosť,“ pokračoval vážne dívajúc sa znova do jej očí. A to si myslela, že sa na aurorku obliekla vhodne. „Nikdy nevieme, kedy sa dostaneme do terénu, kedy budeme musieť bojovať. To je na našej práci to najkrajšie,“ pokračoval pokojným hlasom. Teraz nevyzeral tak nebezpečne. „Pohotovosť máme prakticky vždy, preto je požívanie alkoholu a omamných látok vždy striedme. Počas oficiálnej pohotovosti, ktorú máme vyznačenú v službách, je to vylúčené. Vždy v pondelok doobeda, pokiaľ nie je vyhlásená pohotovosť, máme veľkú schôdzu oddelenia, ktorú vedie naša šéfka, Nymphadora Tonksová. S ňou sa zoznámite zajtra, dnes je mimo. Vždy v stredu doobeda mávame schôdzu našej jednotky. Tvoríme ju my dvaja, Gus s Dawn, ktorých ste už spoznali, ďalej sú to…“ zmĺkol, pretože zdvihla ruku, akoby boli v škole.

„Prepáčte, že vám skáčem do reči, ale viem, kto patrí do našej osmičky,“ opatrne z nej vyliezlo. Počúvala pozorne každé jeho slovo.

„Aj takto to môže fungovať,“ kladne ohodnotil jej prerušenie prihlásením. „Na týchto schôdzach buď preberáme ukončené akcie, prebiehajúce akcie, alebo plánujeme akcie, či rozdeľujeme úlohy. Momentálne je vcelku pokoj, ako iste viete. Sledujeme jednu organizáciu, ktorá okolo seba zhromažďuje nebezpečný materiál a ten by mohol slúžiť k útokom. Zbierame informácie, vyhodnocujeme a plánujeme. A čakáme na správny okamih, kedy túto organizáciu rozprášime. To je témou našich momentálnych schôdzí.“

Na chvíľu zmĺkol, aby jej dal priestor k vyjadreniu. Bola potichu, len sa naňho dívala takmer až dychtivo. Bol si istý, že pochopila všetko, čo jej povedal a aj si to pamätala.

„My dvaja schôdze mať nebudeme. Všetko, čo budeme robiť, budeme robiť spolu. To by malo byť to najdôležitejšie z chodu oddelenia. Vravieť vám teraz o každej maličkosti mi príde zbytočné. Všetko sa včas dozviete, ak sa vážne nemienite zaoberať knihou interný rád,“ uprene sa na ňu zadíval a povytiahol obočie. Stíchol a čakal. Na chvíľu mala pocit, ako by to mal byť nejaký vtip. Ale to v jeho prípade nebolo možné.

„Nie, ďakujem,“ zavrtela hlavou. „Dejiny mágie boli vzrušujúcejšie,“ dodala. Vôbec jej nedošlo, že on na Rokforte nebol. „Počkám si na každú maličkosť a potom budem zvedavá.“

„Fajn,“ prikývol. „Chcel som vám ukázať celé oddelenie rovnako, ako som plánoval zoznámiť vás s vašimi kolegami. Aj ja dokonca viem, čo sa patrí a nemienil som opomenúť  túto zdvorilosť,“ prskol sarkasticky odkazujúc na jej výčitku a použijúc takmer identické slová. Začervenala sa a uhla na moment pohľadom. Keď sa vrátila k jeho očiam, boli rovnaké. „Máte nejaké otázky k týmto témam?“

„Áno,“ prikývla. „Ako funguje oficiálna pohotovosť? Prítomnosťou na oddelení? Nejakým komunikačným zariadením, pri ktorom by sme boli spojení a mohli by sme byť doma?“

„Všetci sme spojení. Neoficiálne sme v pohotovosti všetci a vždy. Hocikedy sa môže stať, že sa zmobilizuje celé oddelenie. Samozrejme automaticky majú pohotovosť tí, čo sú na nočnej. Svoje komunikačné zariadenie dostanete zajtra, spolu s ostatným, čo k práci na tomto oddelení patrí. Dnes som akosi nemal svoj deň,“ zamračil sa.

„A zajtra ho budete mať?“ vyšlo z nej skôr, než sa stihla zaraziť. Díval sa na ňu prekvapujúco pokojne. A ona znova červenela. Sakra.

„Nepredpokladal som, že mi dnes budete nanútená a úprimne, bol som naštvaný riadne dlho. Nemal som záujem premýšľať nad tým, čo všetko k svojej práci potrebujete. Premýšľal som len nad tým, ako sa vás čo najrýchlejšie zbaviť,“ vypustil. Zarazila ju jeho úprimnosť. Vedela to, ale nečakala, že by to takto na rovinu vychrstol. Usmiala sa.

„Ja viem. Všimla som si. A som rada, že už zajtra so mnou budete počítať,“ nevinne natiahla. Možno ho rozčúli, ale nech. Doteraz buzeroval on ju. Nenechá sa buzerovať donekonečna.

„Nič iné mi neostane. Zajtra máme nočnú. Budete tu presne o ôsmej. Ak bude noc pokojná, stihneme toho veľa. Ukážem vám celé oddelenie, dám vám všetko vybavenie a možno si vás preskúšam. Odporúčam priniesť si nejaké jedlo. Noc je dlhá a na rovnakej strane v internom ráde o stravovaní je písané, že jedáleň v noci nefunguje,“ natiahol. Ginny si už bola takmer istá, že toto mal byť pokus o vtip. Alebo možno priamo vtip, nanešťastie v jeho prevedení, v ktorom sa zrejme nevyznal ani on sám.

„Jedlo by som si možno mohla nosiť aj na dennú. Mám hlad,“ mykla plecami. Tentoraz zbadala v jeho tvári prekvapenie.

„Nedávno bol obed. Máte hlad?“

„Mám skoro stále hlad,“ zaškľabila sa. Díval sa na ňu, akoby snáď bola z inej planéty. Mala na jazyku otázku, či sa vôbec niekedy usmial. Čo to vôbec vie.

„Nie je to na vás vidieť,“ vypustil. On jedol trikrát denne a stačilo mu to. Štyrikrát, keď mal nočnú. A večera mala byť za dlho. Mala hlad? „Mám tu dve jablká, ak by pomohli,“ ponúkol a otvoril zásuvku vo svojom stole.

„To nie je potrebné, ďakujem,“ chcela ho zaraziť, ale jablká už mala prakticky pred nosom. „Ďakujem,“ zopakovala prekvapene. Pred desiatimi minútami by jej nenapadlo, že jej bude ponúkať jedlo. Toto ale bolo skutočne ľudskejšie správanie, o ktorom jej vravela Dawn. A došlo k tomu skôr, než im skončila prvá služba. Mal to byť úspech? Alebo si mala začať dávať pozor?

„V pohode. Jablká aj tak nemám rád,“ mávol rukou.

„Takže ste sa ich chceli len zbaviť a potešilo vás, že sa niekto našiel tak rýchlo?“ spýtala sa odvážne hryzúc do jablka.

„Áno,“ prikývol. „Skôr, než by mi zhnili v stole,“ vyriekol a ona sa zahihňala. Prekvapene na ňu pozrel a stiahol obočie. Čomu sa smeje?

Vyzeral, akoby nechápal, čo sa práve stalo. Že vlastne povedal niečo vtipné. Je to vôbec možné? Dívali sa na seba. On zamračene a ona zarazene. Prehltla sladké jablko a nadýchla sa.

„Môžem sa spýtať na niečo osobnejšie?“ neprestávala sa naňho dívať.

„Záleží od toho, či očakávate odpoveď,“ mykol plecami. Stiahla obočie.

„To sa zvykne robievať po položení otázky,“ natiahla s miernym sarkazmom. A on svoje obočie povytiahol. Bol zvedavý.

„Skúste to,“ vyzval ju.

„Dobre,“ prikývla. „Smiali ste sa vôbec niekedy? Alebo usmievali? Dokážete to?“

⬅1. Prológ

562 Celkem zhlédnutí, 1 Dnešní zhlédnutí