10.11.1998
Harry sa nervózne pomrvil. Sedel na stoličke v pracovni profesora Elixírov. A tentoraz tu nebol pre to, že by schytal nejaký trest a Merlin vie, že si na tomto mieste mohol začať pomaly vybavovať prechodný pobyt. Hoci tresty už dostať nemohol, táto pracovňa s nimi bola spojená veľmi úzko. Sedel tu ako rovnocenný partner pri vytváraní plánu. Či skôr pri získavaní inštrukcií, pretože plán bol vymyslený.
„Je to zrejme jediná možnosť, ako ukončiť vojnu teraz,“ ozval sa potichu Sirius dívajúc sa na Harryho. „A ja pri tebe budem. Nebudeš v tom sám.“
„Ja samozrejme tiež,“ ani Remus neváhal.
„Sklapnite, obaja,“ vrkol po nich Snape očami prepaľujúc Harryho. „Vojna by sa mohla ukončiť teraz, ak by sa Potter rozhodol zabiť Temného pána a podarilo by sa mu to… čo je nemožné. Mohlo by sa počkať, kým by Potter zosilnel do tej miery, že by sa Temnému pánovi mohol postaviť s aspoň päťdesiatpercentnou šancou na prežitie… čo môže trvať roky. Do tej doby môže Temný pán zabíjať to dobré postupne, jedinca po jedincovi… jeho sila sa môže rozrastať, môže naberať sily, zaberať celé územie Anglicka, rozliezať sa do zahraničia…“
„Dobre, jasne, ja som to pochopil,“ zaprskal Harry zamračene. Už dosť, že umreli Dumbledore, Artur s Charliem a Percym, Hermioniny rodičia, Shacklebolt a hromada ďalších ľudí, ktorých poznal aspoň po mene. Nechcel, aby to pokračovalo. Ibaže ho nedokáže zabiť tak skoro, ak by to aj niekedy dokázal. A do tej doby čo? Bude sa dívať, ako okolo neho umierajú ďalší? Ako Ginny príde o ďalšieho brata? Nebodaj matku? Aj Ron s Hermionou boli zasiahnutí. Hermiona, pre Merlina, len pred týždňom sa dozvedela o smrti rodičov. „Ja s tým súhlasím. So všetkým, čo ste vymysleli,“ díval sa do očí Snapovi.
Po smrti Dumbledora sa do čela Fénixov postavil Sirius. A Snape, stále sa pohybujúci ako špeh medzi smťožrútmi a pôsobiaci ako pravá ruka Temného pána veľmi dobre vedel, že to už nemôže trvať dlho, aby zlo napokon vyhralo.
Všetko to vymyslel a pripravil.
„Je to veľmi mocná kliatba, Potter. Preto sa pýtam naposledy… Chcete ísť do toho?“ uprene sa naňho díval. Harry prehltol, ale prikývol.
„Prebrali sme to snáď miliónkrát, bude to fungovať,“ Sirius sa naňho díval smutne.
„Samozrejme, že bude,“ vrkol Snape.
Harry znova prikývol. Len pred pár mesiacmi zložil MLOKy. Dokončil svoje štúdiá na Rokforte. Pár týždňov po tom padol Dumbledore v priamom súboji s Voldemortom. Bolo zničené ministerstvo, zahynul tam Artur aj Percy. Všetci fénixy sa skryli v Rokforte, kde ochranné kúzla stále fungovali. Pri evakuácii Brloha zahynul Charlie. Mnoho ľudí sa uchýlilo práve sem. Bol rád, že je tu aj on. Aspoň mohol dohliadať na Ginny, ktorú v deň jej plnoletosti požiadal o ruku. Vlastne na jej plnoletosť čakal dva roky, čo boli spolu. Pri tých všetkých nešťastiach to bolo jediné dobré, čo obaja mali. Myslel si, že v Rokforte budú všetci v bezpečí. A možno by aj mohli byť. Je pravda, že vyučovanie bolo skôr formálne, ale vyučovalo sa. Žilo sa ďalej. Pripravovalo sa… vlastne ani nikto nevedel na čo.
Podľa proroctva to mal byť práve on, kto Voldemorta zabije. A keď to skúsil Dumbledore a neuspel, bolo to proroctvo viac ako zrejmé. Ale ako ho mohol zabiť? Možno by ho špeh vo Voldemortových radách pôsobiaci na Rokforte mohol vycvičiť k tomu, aby sa mu napokon mohol postaviť. A aj to začal robiť, za Siriusovej a Remusovej asistencie. Lenže stále tu bola Harryho príliš čistá duša, ktorá nemala pri konfrontácii s Voldemortom žiadnu šancu.
Preto Snape vymyslel tento plán. Odniekiaľ, Merlin vie odkiaľ, Harry to rozhodne nechcel vedieť, vytiahol Kliatbu desiatich. Má šancu zničiť Voldemorta za pomoci desiatich Voldemortových služobníkov, ktorí o tom samozrejme nevedeli. Nebolo by to jedno kúzlo, bolo by to jedenásť kúziel v jednom a proti tomu by sa Voldemort nemohol brániť.
Ibaže to bola kliatba. Bolo to zlé. Harry bude prekliaty. Ale on bude mŕtvy a na svete bude pokoj. Tým jediným si dvíhal náladu, keď o čosi neskôr kráčal do Veľkej siene. Nemal chuť na večeru.
Bolo osem hodín večer. V tomto čase prichádzali na večeru dospelí, ktorí sa tu skrývali. Skrývali sa pred svetom, nie pred svojimi deťmi, ktoré tu študovali, alebo profesormi. Remus s Tonksovou za asistencie McGonagallovej vytvorili z množstva prázdnych učební akési ubytovacie jednotky. Stretali sa, všetci a denne, ale do Veľkej siene by sa nepomestili. I tak sa určité, viac zainteresované skupinky ľudí stretali častejšie, ako ostatní. Trvalo to už tri mesiace.
„Budeš večerať?“ spýtala sa ho Ginny, keď si k nej prisadol. Zavrtel hlavou. Oproti nemu sedela Molly, bez nálady, len pomaly hľadajúca aspoň zvyšky bývalého pokoja a bojovného ducha, po bokoch jej sedeli Fred s Georgeom.
„Kde sú Ron s Hermionou?“ obrátil sa k svojej snúbenici. Mykla plecami. Pozrel sa za učiteľský stôl. Mračiaci Snape sa práve usadil. Za bifľomorským stolom sedela Tonksová, ku ktorej si prisadli Remus so Siriusom. „Chcem ísť preč,“ šepol. Len prikývla a chytila ho za ruku. Cítil vo svojej dlani prstienok, ktorý jej navliekol pred troma mesiacmi.
„Chceš o tom hovoriť?“ spýtala sa ho, keď sa pred svetom skryli v Núdzovej miestnosti tak, ako to spravili nespočetne krát za uplynulé skoro tri roky. Ich vzťah sa naplnil ale až po dosiahnutí jej plnoletosti. „O tom, čo ste riešili so Siriusom, Remusom a Snapeom?“ doplnila a sadla si vedľa neho na pohovku. „Nie je tu posteľ…“ mávla rukou do priestoru.
Musel sa uchechtnúť. Mala pravdu. V posledných troch mesiacoch sa milovali vždy, keď k tomu bola minimálna možnosť. Miloval milovanie s ňou. Dokázalo ho to zaručene vytrhnúť od tých hrôz, ktoré sa diali okolo nich.
„Boli to len obyčajné plány,“ pozrel na ňu a usmial sa. Nemohol o tom hovoriť. A vlastne ani nechcel, ani keby mohol. „A keď sme už pri posteli…“ šepol a naklonil sa k nej. „Potrebujeme k tomu posteľ?“
Vytiahol ju do svojho lona a bozkával ju. Odovzdala sa mu. Postupne sa zbavili oblečenia a spojili sa, aby sa spoločne dostali až k vrcholu.
„Milujem ťa, Ginny. Vždy budem,“ hlesol držiac ju v náručí, keď spolu ležali na pohovke.
„Ja teba tiež, Harry,“ zdvihla sa na lakťoch, aby sa mu pozrela do očí. „Vždy ťa budem milovať,“ šepla a pobozkala ho.
14.11.1998
Bolo to také zúfalé, až to bolo smiešne. Skutočne. Bolo ich sotva tridsať a pred nimi komplet celá smrťožrútska armáda. Bola ich takmer stovka. Ibaže to bola pasca, ako vedeli. O podrobnostiach nemali ani tušenia, ale Sirius zahlásil, že majú plán a veľkú šancu na víťazstvo. Viac nebolo potrebné hovoriť.
Smrťožrúti na čele s Voldemortom sa na nich zabávali. Provokovali, pokrikovali, ale neútočili. Nepovažovali to za potrebné. Obkľučovali ich a tak to bolo dobre.
Harrymu sa tisli do očí slzy, keď zdvihol ruku s prútikom. Sirius stál vedľa neho. Remus len o kúsok ďalej. Hlavou mu prebehla myšlienka na Ginny. Zvíťazia bez jedinej straty na svojej strane. Tak to bolo naplánované.
Nasledujúcich niekoľko sekúnd prebehlo tak rýchlo, že než si všetci stihli uvedomiť, čo sa deje, bolo po všetkom.
Nad smrťožrútskymi hlavami sa objavil červený lúč. Bola to akási signálna svetlica.
„Voco virtus decem!“ skríkol Harry s prútikom mieriacim na Voldemorta. Jeho úškľabok mizol. Pochopil. Nechápali ľudia okolo Harryho, ktorí naňho pozreli. Hermiona s Ronom. Dvojčatá, Bill, Molly. Tonksová a Moody. McGonagallová a Hagrid. A ostatní.
Pri Harrym sa zjavil Snape a zdrapil ho za rameno.
Voldemort sa nadýchol, nestihol však ani zdvihnúť ruku na protest, nestihol ani otvoriť ústa, nestihol spraviť absolútne nič, keď sa k Harrymu lúču pridalo ďalších desať smrtiacich lúčov z radov jeho vlastných služobníkov. Všetkých jedenásť doňho vrazilo v jedinom okamihu a pokiaľ Harryho bol prakticky neškodný, desať smrtiacich kliatob Voldemorta zasiahlo, rozdrvilo a rozprášilo, až po ňom neostalo nič, ani zrniečko prachu, ani najmenšia známka jeho existencie.
Lenže výkrik nadšenia na strane dobra bol okamžite zlomený, keď Harry zmizol spolu so Snapeom, ktorý sa ho držal. V jedinom okamihu, po Voldemortovom skone, proste zmizol. A zmizli aj smrťožrúti, ktorí boli na kliatbu naviazaní. To si však nemohol nikto všimnúť, rovnako ako nemohli v tej rýchlosti zistiť, kto oné kliatby vyslal.
Smrťožúrti si veľmi rýchlo uvedomili, čo sa stalo a po jednom mizli.
„Nie, nie, nie,“ vrtel hlavou Sirius kľačiac na mieste, kde ešte pred pár sekundami stál Harry. „Takto to nemalo predsa byť!“
„Tichošľap,“ prikľakol si k nemu Remus. „Snape s nami vybabral. Zjavne povedal len časť toho plánu a zvyšok si nechal pre seba.“
„O čom to hovoríte?“ spýtala sa ich Tonksová. Hermiona s Ronom si k nim pričupli. Moody spolu s niekoľkými ďalšími sa snažili pochytať nejakých smrťožrútov. Všetci si ale plne uvedomili, že je po vojne. Zvíťazili.
„Mali sme plán. Severus mal plán,“ vypustil Remus, pretože Sirius toho schopný nebol. „Bola to nejaká prastará kliatba. Na Harryho naviazal desať prútikov, ktoré mu mali pomôcť zničiť Voldemorta. A to sa podarilo…“
„Ale o tom, že zmizne, nepovedal ani slovo,“ Sirius zdvihol hlavu. V tvári sa mu miešal smútok, s nenávisťou a odhodlaním.
„Čo sa teda stalo?“ spýtala sa Hermiona.
„Neviem, netuším…“ hlesol Remus.
Ten deň, 14.11., sa stal čarodejníckym sviatkom. Oslavou konca vojny, zničením Toho-koho-stále-nedokázali-menovať. Sviatkom Harry Pottera. Hrdinu, ktorý však zmizol.
Súčasnosť, respektíve 26.4. 2010
Hermiona sedela za svojím stolom na ministerstve na oddelení záhad a skúmala artefakt, ktorý jej sem kolegovia priniesli. Bola to jej práca. Po tom, čo sa niekoľko rokov po vojne sústredila na záchranu a rekonštrukciu kníh zo zničenej ministerskej knižnice, zamerala sa na túto činnosť.
Odpila si z kávy a fľochla po mobilnom telefóne. Pracovala totiž externe aj pre jedno muklovské vydavateľstvo, kde revidovala rukopisy pred tlačou. Kníh sa jednoducho vzdať nedokázala a prácu na ministerstve vzala len preto, aby mala s čarodejným svetom o čosi bližší kontakt. Spočiatku sa chcela toho čarodejného sveta vzdať, ale nedokázala to. Kvôli Ginny a jej synovi, kvôli nádeji, ktorá v nej stále planula, kvôli priateľstvám, o ktoré nechcela prísť, ostávala. A možno, skutočne možno si po takmer dvanástich rokoch začínala zvykať.
„Ahoj, môžem?“ ozval sa Ron, ktorý po zaklopaní nazrel do jej kancelárie.
„Ale iste, auror Weasley,“ zaškľabila sa naňho. „Tvoji kolegovia mi nosia čoraz väčšie sprostosti,“ zamávala artefaktom.
„Vieš, čo to je?“ vyzvedal. Na to, že mal prednedávnom tridsať, vyzeral skoro rovnako, ako za rokfortských čias. V dobe, kedy ho milovala. Milovala ho aj po vojne. A on ju. Ibaže sa akosi nedokázali zžiť. Ona sa stále upínala na nádej, že je Harry niekde živý a zdravý, kým on sa chcel usadiť, hodiť minulosť za hlavu a začať žiť. Ich spolužitie trvalo dva roky, počas ktorých sa hádali a hádky boli čoraz častejšie. Radšej šli od seba, aby zachránili aspoň priateľstvo, keď partnerstvo neprichádzalo do úvahy.
On sa oženil, vzal si Susan Bonesovú, ktorá mu dala dve krásne deti. Syna Artura a dcéru Améliu. Zdal sa jej spokojný a pokojný, usadený a rodinne založený, celkom dobrý auror, priateľský a ona mu to samozrejme priala. To ona bola tá, ktorá si nedokázala v živote nájsť nejakú cestu, po ktorej by sa mala vydať. V práci bola spokojná. Aj mimo práce bola spokojná, hoci za tie roky vystriedala troch partnerov. Keď sa už zdalo, že by to mohol byť ten pravý, nebol. Zrejme nebola stavaná na rodinný život.
„Tak to ešte netuším,“ zamračila sa na artefakt. „Vyzerá však neškodne. Zrejme to bude len nejaký talizman, prípadne časť niečoho… čo som ešte len začala skúmať,“ zdvihla k nemu hlavu. „Nevykazuje to však ani minimum čiernej mágie, takže to bude v poriadku. Ale ty si sem neprišiel preto, aby si sa pýtal na artefakt, nemám pravdu?“
„Máš, samozrejme, ako vždy,“ natiahol s úsmevom. „Artur bude mať narodeniny. Bude mať sedem rokov. Chceli by sme, aby si v nedeľu prišla,“ pozrel na ňu.
„Dobre,“ prikývla a odpila si z kávy. „V poriadku, samozrejme prídem zablahoželať tvojmu synovi,“ usmiala sa.
Ron sa na ňu díval. Mohol to byť ich syn, keby nebola taká tvrdohlavá. Harry zmizol, podľa jeho názoru ho tá kliatba vtedy stála život. Ibaže ona to nechcela akceptovať. Dokonca aj jeho sestra sa s tým zmierila. Všetci sa s tým zmierili, niekto skôr, niekto neskôr, ale ona nie. A taktiež Sirius, ktorého tá tvrdohlavosť stála život.
Pracovali spolu ako aurori. A Sirius sa hnal za všetkým, čo len trocha smrdelo čiernou mágiou v nádeji, že by našiel nejakú zmienku o Kliatbe desiatich, o ktorej nevedel dokonca ani Moody. Nepoznal ju nikto, s kým sa za tie roky stretli. Sirius sa však bezhlavo rútil do každého nebezpečenstva a to sa mu pred piatimi rokmi stalo osudným. Podľahol na následky inej kliatby, ktorá ho dostala. Spolu s ním vtedy umrel aj Moody.
„Som rád,“ usmial sa. „Mama už teraz začala vypekať. Prídu aj dvojčatá, dokonca Bill. Ginny, samozrejme. Chcem ešte prehovoriť Remusa, ale to bude zrejme ťažké.“
„Prečo to neskúsiš cez Tonksovú?“ spýtala sa a dopila kávu. „Je to tvoja kolegyňa, tak jej povedz, aby prišli. Ona dokáže Remusa prehovoriť a Tedymu by nezaškodilo, keby bol medzi deťmi,“ navrhla.
„Tedy je už veľký chlapák, ktorý má iné priority, ale máš pravdu, skúsim to cez Tonksovú…“
Bola to pravda. Tedy bude mať za chvíľu trinásť. Ako jediné dieťa už chodí na Rokfort. Zrejme by sa nemal o čom baviť s Ronovými deťmi, sedemročným Arturom alebo päťročnou Améliou. S Billovými deťmi, šesťročnými dvojčatami Aminom a Amirou (Merlin vie, že mohol Bill použiť viac fantázie pri výbere mien), či s Fredovým dieťaťom, štvorročným Percivalom. George sa zatiaľ neoženil a neusadil, kým jeho brat vzdal hold mŕtvemu bratovi tým, že po ňom pomenoval svojho syna. Hoci sa s ním stále naťahovali a dohadovali, v poslednom roku sa Percy zmenil. Zabili ho, keď bránil svojho otca. Nepomohlo to. Alebo s Ginninými mladšími deťmi, päťročným Frankom, či trojročnou Lunou.
Možno by sa mohol porozprávať aspoň s Ginniným starším synom, ktorý pôjde na Rokfort v septembri. Keď však Ginny nájde odvahu poslať ho tam. Veľmi dobre vedela, s čím jej kamarátka bojuje. Sama sa podieľala na tom, aby sa Charlie ako maličký naučil čítať, písať a počítať. Aby dostal základné vzdelanie, pretože ho spolu s Ginny učili doma. Na striedačku, keď mala tá ktorá práve čas. Nezapísala ho do čarodejníckej škôlky, ani do prípravky, pretože mala strach. Hoci Charlie vedel, kto je, netajila pred ním pravdu, bála sa, aby naňho popularita nezapôsobila negatívne.
Hermiona znova pozrela na mobil po tom, ako Ron opustil jej kanceláriu. Z muklovskej práce sa neozvali, čiže sú s jej prácou spokojní a zrejme jej pošlú ďalšiu prácu. Fajn, výborne. Artefakt bude musieť ísť na dnes bokom, pretože bola práve s Ginny dohodnutá na večeri.
Krátko po šiestej sa premiestnila pred dom, v ktorom jej kamarátka už päť rokov bývala. Bol to vlastne rodičovský dom Nevilla Longbottoma, za ktorého sa Ginny pred šiestimi rokmi vydala po tom, čo po piatich rokoch prestala dúfať, že sa Harry objaví. Za tých päť rokov jej bol oporou, priateľom, ktorý jej pomáhal, a ona mu napokon povedala áno. Hermiona však vedela, že hoci má Nevilla veľmi rada, hoci mu dala dve deti, nikdy ho nemilovala. Nie naozaj. Nie tak, ako Harryho. Nikdy by nemilovala nikoho tak, ako milovala Harryho.
Otvoril jej Charles Harry Potter. Keď ktokoľvek v minulosti upozorňoval na podobu Harryho a jeho otca Jamesa, musel by sa práve teraz hanbiť za svoju slabú predstavivosť. Charlie sa na Harryho podobal oveľa viac. Vždy, keď ho videla, jej srdce prestalo na moment byť, do očí sa jej tisli, pretože mala pocit, že sa Harry do Charlieho prevtelil. Doslovne. A ich podobnosť sa stupňovala práve teraz, keď mal Charlie za mesiac dovŕšiť jedenásť rokov. Akoby sa ocitla pred vyše devätnástimi rokmi v rokforstkom vlaku a zoznámila sa s dvoma chlapcami. Jeden jediný rozdiel tam však bol. Charlie nepotreboval okuliare.
„Krstná!“ radostne zvýskol a hodil sa jej do náručia.
No áno. Spomenula si na poslednú hodinu Harryho života. Keď sa pripravovali na príchod smrťožrútov. Dal jej do rúk kus zapečateného pergamenu a povedal, aby ho otvorila až bude po všetkom. Nebol čas riešiť to vtedy. Vypytovať sa a vyzvedať. Musela sa pripraviť na boj, ktorý však nenastal. To ale nevedeli. On áno.
V pergamene stálo, že uznáva dieťa svojej snúbenice za vlastné, dáva mu svoje meno, uznáva ho ako dediča a želá si, aby sa ona stala jeho krstnou matkou. Ginny mu ten deň oznámila, že je tehotná. Zrejme vedel aj to, ako to dopadne. Predpokladal, že ak by aj neumrel, alebo nezmizol, že sa proste niečo stane, čo si vyžiada takýto prístup.
Právne akceptovateľný prístup, hoci pri pohľade na Charlieho nikto nepochyboval, kto je jeho otcom. Ginny sa rozhodla chrániť ho od tej popularity, ako to najviac pôjde. Nie práve štátny sviatok, hoci v čarodejníckej komunite to bol štátny sviatok spojený s hrdinstvom jeho otca, ktorý zahynul pri poslednom boji za slobodu a mier. Štrnásteho novembra si celý čarodejnícky svet túto udalosť veľkolepo pripomína. Z úcty a lásky, ktorú cítila k jeho otcovi, ho pomenovala Charles Harry Potter. Chcela ho pomenovať Harry. Alebo James. Rozmyslela si to však. Dala prednosť menu svojho mŕtveho brata. Akoby aj ona po pôrode a pri pohľade na svojho syna vedela, či skôr tušila, ako bude jej syn vyzerať. Akoby sa im vyššia moc vysmievala. Možno sa skúsila revanšovať za ich stratu. Harry Potter žil vo svojom synovi a bolo to bolestivé a strašidelne jasné.
„No páni, Charlie, ešte chvíľu a prerastieš ma,“ usmiala sa na chlapca.
„Tak skoro to nebude. Podľa štatistík sa chlapci najviac vyťahujú v období trinásteho až šestnásteho roka, takže mám ešte čas,“ zaškľabil sa. „Ale mamu prerastiem už čochvíľa,“ zahihňal sa. Musela sa zasmiať. No, jej vplyv na jeho výchovu bol zrejme dôraznejší, než by chcela. Ale aj tak dobre.
„A kde máš mamu?“ spýtala sa, keď si vyzliekala kabát. Chytil jej ho a vešal na vešiak.
„Šla pre Frankieho a Lunu do škôlky,“ oznámil jaj. „Dáš si kávu? Alebo čaj? Večera je už skoro hotová, len ešte potrebuje pár minút.“
„Nie, vďaka,“ spokojne sa pousmiala. Rastie z neho gentleman. „Neville ešte neprišiel?“
„Otec chodí z Rokfortu až o siedmej,“ prezradil, keď vyťahoval z chladničky džús. Potom sa ale zarazil a pozrel na Hermionu. Videl jej ohromený výraz, slzy v očiach a smutný pohľad. „Neville… Ale vieš, ja viem, kto je môj otec. Som naňho hrdý, fakt. Ale nie je tu. Vychováva ma Neville. Čítal som však, že nie je otcom ten, kto ťa splodí, ale ten, kto ťa vychová. A asi tomu rozumiem. Ja mám teda dvoch otcov. Jedného, ktorý zomrel a svojou smrťou nám zabezpečil mier a slobodu. Mám jeho meno. A potom mám aj druhého otca, ktorý sa stará o mňa, Franka, Lunu a mamu. Oni všetci sú síce Longbottomoví, ale sme jedna rodina,“ prehlásil.
Slzy sa jej skutočne predrali z očí, keď ho objala.
„Charlie, ty si tak neskutočne inteligentné dieťa…“ hlesla silno ho objímajúc. A on jej objatie opätoval.
„Čo sa to tu deje?“ spýtala sa Ginny po vypadnutí z krbu. Nasledovali ryšavá malá Luna a hnedovlasý Frank. „Obaja prezliecť, umyť si ruky a potom príďte do kuchyne. Večera bude onedlho…“
„Dohliadnem na nich, mama,“ ponúkol sa Charlie a chytil Lunu za ruku. Frankovi postrapatil vlasy. Obe malé deti Hermionu nadšene pozdravili, ale náhlili sa poslúchnuť matku. Na objímanie bude čas neskôr.
„Ďakujem,“ usmiala sa naňho Ginny. Potom pozrela na Hermionu. Stopy sĺz boli zjavné. Povzdychla. „Tak čo sa stalo tentokrát?“ spýtala sa. Všetci videli podobnosť Harryho a Charlieho. Všetkých to zarážalo. Ibaže sa s tým všetci naučili žiť. Len jej kamarátka reagovala vždy precitlivelo.
„Charlie má dvoch otcov,“ nadhodila a vzala do rúk taniere, aby jej pomohla prestrieť.
„A prišiel na to sám,“ Ginny sa vystrela od sporáka, v ktorom kontrolovala pečúce sa mäso. „Sám si dal dve a dve dohromady. A číta. Stále číta, všetko čo sa mu dostane do rúk a môžeš za to ty,“ mierne sa zaškľabila.
„A priniesla som mu ďalšie tri knihy,“ uškrnula sa aj Hermiona. „Čo má, chúďa chlapča, robiť? Jeho súrodenci sú v škôlke, Neville celý deň v práci, ty taktiež pracuješ stále viac…“ zavrtela hlavou.
„Len na polovičný úväzok a väčšinou z domu,“ obhajovala sa. „Ale máš pravdu. Je to moja chyba…“
„Je to naša chyba,“ opravila ju. „Som si ale viac ako istá, že mu to neuškodilo. V Rokforte bude Neville a Remus. Bude tam aj Tedy. On sa nestratí, ver mi. A reči? Stále boli a budú. Svet sa nemení. Aj Harry sa dokázal nakoniec s popularitou vyrovnať a to nemal ani zďaleka takú prípravu, akú má Charlie.“
„Ja viem,“ povzdychla Ginny a položila na stôl misu zemiakov. Zamračila sa. „Povedal, že do Rokfortu chce ísť. Teší sa. Za chvíľu bude mať jedenásť a najviac sa teší, že dostane svoj prútik. Vravel mi, že je predsa čarodejník a patrí do čarodejníckeho sveta…“ stíchla dívajúc sa na kamarátku. „Niekedy ma tou svojou inteligenciou, rozvahou a pokojom desí,“ stiahla obočie.
„Je úžasný,“ usmiala sa Hermiona. Ginny na ňu pozrela a zaškľabila sa.
„Pretože začne za chvíľu citovať z kníh,“ zachichotala sa.
„Sme naspäť,“ oznámil Charlie, keď sa spolu so súrodencami vrátili do kuchyne.
Frank s Lunou tiež Hermionu objímali, ale bola to len ich teta. Nie krstná mama. Krstných rodičov mali Rona so Susan a Neville s Ginny boli na oplátku krstnými ich detí. Každopádne jej ševelili zážitky zo škôlky. Frank sa sťažoval, že sa mu jeden kamarát posmieval, pretože nedokázal spraviť kotrmelec, na čo sa mu Luna poškľabovala, že je nemehlo, pretože ona dokáže aj mlyn a to je o dva roky mladšia. Áno, Frank bol verná kópia svojho otca.
Ktorý prišiel presne o siedmej, aby mohli zasadnúť za stôl. Keď si niekoľko hodín predtým pomyslela, že Ron sa od študentských čias príliš nezmenil, platilo to aj o Nevillovi. Až na to, že bol ešte viac pohodlnejší a roky, počas ktorých pôsobil ako profesor Herbológie, čo nebola príliš fyzicky náročná práca, sa na ňom odzrkadlili. Vedľa útlej a malej Ginny vyzeral ako medveď grizly s aspoň pätnástimi kilami nadváhy. Nebol to typ chlapa, do ktorých sa dievčatá zamilujú. Bol to ale dobrák od kosti a Ginny ho mala rada.
„Čo nové na ministerstve?“ spýtal sa Neville Hermiony, keď šla Ginny o čosi neskôr pripraviť najmä Lunu na spanie. Bolo potrebné dohliadnuť, aby sa riadne okúpala, pretože ako veľká dáma už nechcela dozor od Charlieho.
„Vlastne žiadne novinky,“ mierne stiahla obočie a neodmietla pohár vína. „Čarodejnícky svet prosperuje a užíva si roky blahobytu, mieru a pokoja,“ zaškľabila sa. Prevrátil oči.
„A všetci vieme, komu za to vďačíme, ver mi. Nikdy sa na to nezabudne…“
„Na Harryho,“ opravila ho. Celý svet jeho obetu bral ako samozrejmosť. Teraz, po vyše jedenástich rokoch to bola samozrejmosť. Hrdina, ktorý sa každoročne oslavuje… ibaže sa tak deje len jeden deň v roku a ostatné sa berie ako samozrejmosť. Má na ministerstve svoju sochu, mimochodom veľmi zmrvenú, až mala niekoľkokrát chuť nájsť oného kvázi umelca a vykrútiť mu krk. Má sochu. Hurá.
„Správne, na Harryho,“ prikývol. „Na Rokforte je po ňom pomenovaná veža. Výučba Dejín mágie po novom začína práve tou udalosťou. Je po ňom pomenovaný školský pohár. McGonagallová sa snaží, aby sa nezabudlo. A po nej budú pokračovať ďalší… ale všetci žijú ďalej, Hermiona,“ potichu vyriekol. Pozrela naňho.
„Všetci ho považujú za mŕtveho, Neville,“ upozornila. Prikývol.
„Jedenásť rokov a… ja neviem, Ginny to vie presne na deň,“ smutne sa zaškľabil, „sa neobjavil. Neozval. Neposlal jeden posratý kus pergamenu. Ak by žil, myslíš, že by o tom nedal vedieť? Myslíš, že by ju nechal jedenásť rokov sa trápiť? A dúfať? Neozval by sa vlastnému synovi?“ zavrtel hlavou. „Nie ten Harry Potter, ktorého sme poznali. Ten, ktorý na seba nechal uvaliť akúsi kliatbu v snahe zachrániť svet. A nás všetkých. Proste ho to stálo život a pre tvoj pokoj by si sa s tým mala už konečne zmieriť,“ hovoril potichu, ale rozhodne.
Z nejakého dôvodu to bol práve Neville, s ktorým sa mohla o Harrym rozprávať najotvorenejšie. Možno preto, lebo ho nahradil v živote Ginny a ich syna. Možno cítil výčitky svedomia, ale bol presvedčený, že je Harry mŕtvy. Tak, ako všetci. Vrátane samotnej Ginny. Vrátane Charlieho. Zavrtela hlavou.
„Ak je to tak, prečo sa jeho trezor neuzavrel? Napríklad? Iste, je tu Charlie ako jeho dedič, ale to, že sa pri dedičovi trezor neuzavrie, sú len domnienky. Mal by sa uzavrieť a v deň dedičovej plnoletosti by sa mal otvoriť…“ protirečila.
„Nie je to zákon, Hermiona. To sme už zistili. Sú to domnienky, ako sama vravíš. Aj uzavretie, aj neuzavretie. V minulosti sa stalo jedno, aj druhé. Sú to…“
„Pardon,“ hlesla Hermiona, keď sa ozval jej mobilný telefón.
„Tieto veci by mali čarodejníkom zakázať,“ zavrtel hlavou a taktne sa vzdialil. Áno, aj čarodejnícky svet začal napredovať a čoraz viac čarodejníkov sa učilo používať tento spôsob komunikácie.
„Áno, Remus?“ povedala do telefónu, keď zbadala volajúceho.
Si sama, Hermiona?
„Nie, som u Ginny a Nevilla.“
Aha… a môžeš hovoriť… osamote?
„Jasne, Ginny kúpe Lunu a Neville je v kuchyni. Čo sa deje?“
Prosím ťa, sadni si a nepanikár. Nie, vieš čo? Príď radšej okamžite k nám. Nejde to hovoriť do telefónu.
Hermiona znervóznela. Toto nebolo Remusovo správanie.
„Čo sa deje?“ zopakovala otázku.
Je to dosť šok, ale… proste príď. A nikomu nič nehovor.
„Remus…“
Harry sa vrátil.
Hermiona sa zamračila. Pozrela na mobil. Fungoval. Pomaly klesla do kresla.
„Čo hovoríš?“
Vravím, že sa vrátil. Z čista jasna sa objavil na pozemkoch. Než odpadol, povedal len štyri slová… Hotovo. Je po vojne…
570 Celkem zhlédnutí, 1 Dnešní zhlédnutí
Buď první v napsání komentáře...