Skip to content

7. Knižnica a Gravesová

[Celkem: 2    Průměr: 4/5]

Siriusa jeho prehlásenie značne upokojilo, podľa jeho názoru bola Gravesová milá a sympatická osoba. Na rozdiel od Snapa, s ktorým mal počas predchádzajúcich týždňov niekoľko ostrejších výmen názorov, čo Harryho vôbec neprekvapilo. Snažil sa viesť rozhovory na bežnejšie témy, ale stále mal pocit určitého napätia. Ostatní zrejme nadobudli vlastné podozrenie a jeho vysvetlenie ohľadne rozhovoru s Dumbledorom ich nepresvedčilo. Sirius po ňom hádzal zamyslené pohľady a pani Weasleyová stála pri hrnci a potichu vzdychala. Ron mu niekoľkokrát hlavou naznačoval, aby odtiaľ vypadli. Asi sa s ním chcel porozprávať a  Harry sa mu nedivil.

Počas obedu ho pozorovali a Harry sa cítil ako pod mikroskopom. Tváril sa, že ho nesmierne zaujala vzorka kvetinky na obruse, ktorú musel bezpodmienečne preskúmať. A to do najmenších detailov. Po obede sa chcel vykradnúť do knižnice a tak hlavou naznačil Ronovi, aby šiel s ním. Nevyzeral príliš nadšene, keď zistil, kam smerujú kroky jeho kamaráta.

Keď sa za nimi zavreli dvere, Ron spustil:
„Vysvetlíš mi to?“

„Čo?“ tváril sa nechápavo.

„Ty dobre vieš čo! Netvár sa ako tupec. Odvtedy, čo si sa prebral, niečo tajíš. Všetci to vedia a ja som si naivne myslel, že sme priatelia a že mi to povieš!“

„Nekrič tak, prosím ťa. Nemusia to všetci počuť. A máš pravdu, niečo tajím, ale poviem ti to, až príde Hermiona.“

„Týka sa to proroctva? Si Vyvolený? To ti hovoril Dumbledore?“ spýtal sa obavami.

„Svojím spôsobom sa to týka proroctva, ale už som ti povedal, že to poviem až pred Hermionou, nebudem to vysvetľovať na dvakrát,“ povedal a pozrel na Rona. Ten sa tváril, že ho to neuspokojilo, ale rozhodol sa s tým zmieriť. Aspoň nateraz. Harry na ňom videl tú ohromnú túžbu vedieť pravdu a musel si povzdychnúť.

„Čo tu chceš vlastne hľadať?“ spýtal sa po nepríjemnom tichu Ron a s odporom pozeral na police s knihami.

„Ten kamienok, čo dostanem k narodeninám, sa volá chrýzos. Potreboval by som o ňom nájsť nejaké informácie.“

„Chrýzos,“ rozmýšľal Ron. „No, keď to máš dostať k narodeninám, pochybujem, že to bude niečo zlé a preto pochybujem, že tu niečo o tom nájdeš.“

Harry vedel, že Ron má pravdu. Pred nimi boli naukladané knihy, už názvy ktorých predpovedali tú najčernejšiu mágiu. S hnusom si prezeral názvy kníh: Zaklínadlá ochromujúce myseľ, elixíry a jedy, Najkrutejšie kliatby, Sto spôsobov, ako si podvoliť nepriateľa, Čierny mágovia minulosti, História kliatby Cruciatus. Takýchto povzbudivých  názvov tu bolo nemalé množstvo. Vyzeralo to, že normálnejší názov sa tu nedá ani nájsť.

„Pozri, či nenájdeš nejaký názov o kameňoch, mineráloch alebo niečo také. Alebo či tu nie sú niekde staré legendy, povesti alebo kroniky s normálnym názvom,“ povzbudil ho Harry.

Hľadali ďalšiu hodinu, ale nenašli nič schopné. Nič nenaznačovalo, že by sa rodina Blacková niekedy zaujímala o niečo iné ako ublížiť, uškodiť alebo zničiť. Nikde známka po legendách alebo povestiach, ak sa neráta kronika rodu Blackov, ktorú našiel Ron. Keď sa začítali, zdvihol sa im žalúdok. Kronika zaznamenávala život niekoľkých členov rodiny Blackov spred tristo rokov, ktorí sa zabávali na mučení muklov. A písali o tom s hrdosťou! Harry by sa bol stavil, že úžasná pani Blacková z tejto kroniky predčítavala svojim synom pred spaním. Miesto rozprávky. Harry vedel už dopredu, že toto hľadanie bude zbytočné. Pokiaľ človek nemal v pláne používať čiernu mágiu, tu si veru nevybral.

„Prezrel som všetky názvy a nič,“ s povzdychom povedal Ron.

„Aj ja som svoju polovičku poprezeral,“ odvetil mu Harry, „našiel som len túto knihu o kameňoch a elixíroch. Ale veľa v nej nie je, pokiaľ nechceš pripravovať elixíry oslepujúce, vyvolávajúce kŕče alebo podobné sprostosti.“

„Pozri na toto, no fuj,“ Ron mu ukázal knihu, v ktorej práve listoval. Na obrázkoch boli zobrazení, s najväčšou pravdepodobnosťou muklovia, po použití kliatob.

„Pozri, táto vyzerá, akoby si vyvracala vnútornosti, Merlin, to je odporné,“ a zaklapol knihu.

Potom pozrel na Harryho a v tvári mal výraz typu: No, čo ty múdry, nehovoril som? Harry sa bezmocne poobzeral po knižnici. Keby tu bola aspoň Hermiona, tá by ich možno nasmerovala na nejakú správnu cestu. Aj keď v tomto výbere asi ťažko.

Vtom sa ozvalo klopanie a vo dverách sa objavila červená hlava.

„Môžem?“ dnu vstúpila Ginny.

„Načo sa pýtaš, keď už si vnútri?“ spýtal sa podráždene Ron, ktorý sa ale viac hneval na Harryho ako na svoju sestru.

„Ešte vás to baví?“ opýtala sa ignorujúc Ronovo zafrflanie. „Ste tu už tri hodiny. Neviem  síce čo hľadáte… No proste, Tonksová odišla, Sirius sa zavrel u Hrdozobca a s mamou sa mi nechce byť. Skrátka sa nudím, nemohli by ste toho nechať?“

„Vidíš?“ ukázal Ron s nádejou na sestru, s ktorou zdieľal rovnaký názor.

„Asi áno,“ privolil sklamane Harry, „tu zdochla koza.“

„Čo zdochlo?“ nechápal Ron.

„Po správnosti sa hovorí, zdochol tu pes, nechcem sa však dotknúť Siriusa,“ zasmial sa a pozrel na Rona, ktorý ešte nepochopil, „to je také muklovské… proste, že tu nič nenájdeme,“ a mávol rukou.

„To som ti hovoril už pred troma hodinami,“ ozval sa urazene Ron.

Vybrali sa teda do Harryho provizórnej izby, aby ho presťahovali k Ronovi, ktorému sa razom zlepšila nálada. Naukladal si svoje nové veci do kufra, ktorý bol, okrem pár maličkostí z ‚predchádzajúceho života‘, takmer prázdny. Niekto, asi mamka Weasleyová, mu ho vyčistil a povyhadzoval ostatky starých bŕk a pergamenov, ktoré tu mal asi ešte od prvého ročníka. Zostal mu tam len album, neviditeľný plášť, záškodnícka mapa, niekoľko drobností a kníh. So zadosťučinením si zobral svoj prútik a provokačným gestom si ho zastrčil do vrecka. Rona tým mierne vytočil. Nato sa presunuli do Ronovej a vlastne aj Harryho izby, keďže to bola tá istá, v ktorej bývali aj minulý rok. Tam ho čakala jeho snežná sova Hedviga, ktorá pri pohľade naňho veselo zahúkala a nežne ho ďobala do prstov.  Pridal sa k nej aj Ronov Kvík, ten začal švitoriť a splašene lietať po izbe.

„Tak a teraz čo?“ opýtal sa Harry, keď si všetci posadali na postele. Zostali na seba pozerať, pretože nikomu práve v tej chvíli nenapadla nijaká činnosť. Začali sa smiať.

„Keby sme tak mohli ísť do Brlohu zahrať si metlobal,“ opatrne začal Ron a pozeral na Harryho ako zareaguje.

„Ja som za, tu sa aj tak nedá nič robiť. Ale nechcel by som sklamať Siriusa,“ odvetil Harry.

„Pokiaľ sa mamka nerozhodne znova to tu vyčistiť,“ spomenula Ginny minuloročné generálne upratovanie.

„To snáď nie, je to tu predsa obývateľné,“ zhrozil sa Ron.

„Každopádne, my odtiaľto zajtra, najneskôr pozajtra odídeme,“ pokračovala Ginny, „aspoň tak dnes hovorila mamka. Siriusovi sa to nepozdávalo, asi si myslí, že budeš chcieť odísť s nami. Preto sa šiel zavrieť k Hrdozobcovi.“

Harry posmutnel, presne to očakával. Nemal tento dom rád a Brloh bol jeho druhým domovom, hneď po Rokforte. A Sirius to veľmi dobre vedel. Najradšej by sa zobral a šiel, ale uštedril by tým krstnému otcovi silnú ranu pod pás. Pozrel na priateľov, ktorí ho pozorne sledovali a čakali na odpoveď. V tej chvíli mu napadlo riešenie, ktoré nemuselo byť  úplne na zahodenie. Vlk /Harry/ by sa najedol a ovca /Sirius/ by zostala celá.

„Budem k vám dochádzať letaxom, tak budem môcť byť doobeda so Siriusom a poobede u vás. Ron sa aj tak skôr ako o desiatej nebudí. A okrem toho, Brloh je dobre chránený a Sirius by mohol prísť tiež. Aspoň by sa vyvetral.“

„To nie je zlý nápad keď uvážim, že už sa s mamkou neháda toľko ako minulý rok,“ odsúhlasila Ginny.

„Ale stále má naňho ťažké srdce…“ preriekol sa Ron.

„Prečo?“ zareagoval v momente Harry.

„No,“ začala Ginny a červenala sa pri tom. Zrejme malo niečo zostať utajené. „Keď sa ti to stalo, tak bol Sirius prvý týždeň doslova hysterický. Mamka sa ho pokúšala upokojiť, ale väčšinou sa potom pohádali. A on k tomu ešte začal piť. Nakoniec sa spamätal a vyjasnili si to. Zmierili sa a odvtedy sa správajú celkom normálne.“

„Pochop to, Harry. Obidvaja mali o teba strach, ale každý sa s tým vyrovnával po svojom,“ doložil Ron.

„Ale veď ja to chápem, aj tak by som sa to časom dozvedel,“ povedal Harry. Potom sa zamyslel a pozrel na Ginny. „Mám pravdu, keď si myslím, že v tom jeho spamätaní sa máš prsty ty?“

„Hovoril ti niečo?“

„Nič konkrétne.“

„O čom sa vy dvaja bavíte?“ nechápavo sa na nich obrátil Ron. Tí sa na seba usmievali. Harry to pochopil, týmto naznačoval Sirius tie ich dlhé rozhovory.

„O tom, že Ginny priviedla Siriusa k rozumu,“ obrátil sa na Rona a potom smerom k Ginny. „Ďakujem.“
„Ako?“ vyzvedal Ron.

„Do toho ťa nič nie je, Ronald,“ zahriakla ho Ginny. Harry, aby odvrátil začínajúcu sa hádku, povedal:

„Dobre, takže toto im večer navrhneme, nie? Doobeda budem tu a poobede u vás.“

„Môže byť, ale teraz vymyslime, čo budeme robiť do večere,“ povedal Ron.

„Šachy?“ navrhla Ginny.

„To je pre dvoch,“ zafrflal Ron.

„Tak hrajte vy, ja aj tak stále prehrávam,“ riekol Harry.

Rozložili si figúrky a Ginny pri tom stále mrmlala, že Harry nie je jediný, kto stále prehráva. S Ronom prehrával každý. Harry sa usmial a ľahol si na posteľ. Zahľadel sa na strop a začal si v hlave premietať udalosti posledných dní. Susan Gravesová, podľa Siriusa milá a sympatická, podľa Tonksovej schopná a podľa Dumbledora viac ako spôsobilá. To bol úplný opak toho, čím sa mohol pýšiť Snape. Teda až na to posledné. Harry vedel, že Snape je spôsobilý v oblasti oklumencie, inak by nemohol klamať Voldemorta. Ale buď bol Harry skutočne taký neschopný, alebo sa ho Snape nesnažil nič naučiť. Povedz mu, že som o tom nevedel a že mi je to ľúto. Nestihol som mu to povedať, ty za to nemôžeš, nech sa správa slušne. Spomenul si na otcove slová. Ktovie čo to znamená? Otec ho nikdy nemal rád, navzájom sa zaklínali, robili si napriek. A on sa mu nakoniec bude ospravedlňovať za niečo, čo nevedel? Čo mu nestihol povedať? A začo ja nemôžem? Prečo sa má ku mne správať slušne? Aj tak to raz zistíš. To bude veľmi zaujímavé, keď mu to povie. Začal sa tešiť na Snapovu reakciu. Možno ho Snape na mieste zakľaje, ha.

Chrýzos, ako ho môže zmeniť? Otec sa stal lepším človekom. Čo sa stane s Harrym? Chrýzos patrí k pätici. Pätica, ktorá sa vyrovná Voldemortovi, potom budú rovnocenní súperi. Harry musel uznať, že doteraz sa mu podarilo prežiť len vďaka náhodám. Vďaka matkinej obeti, ktorá ho zachránila aj v prvom ročníku. V druhom to bol Félix s Chrabromilovým mečom, v štvrtom to boli zhodné jadrá v prútikoch a minule to bolo Voldemortovo rozhodnutie nepoužiť smrtiacu kliatbu. Ale vďaka pätici, nech je to už čokoľvek, s ním bude môcť bojovať a možno aj zvíťaziť.

Hľadať u Zakladateľov Rokfortu a v Godricovej úžľabine. Všetko sa točí okolo Rokfortu. Súvisia spolu tieto indície? Keby tu tak bola Hermiona!  Pravdepodobne nielen ona bude budúci rok tráviť v Rokfortskej knižnici veľa času. Asi tam bude musieť tvrdnúť aj on.

„Harry, počuješ?“ vyrušil ho Ron.

„Čo?“

„Pýtam sa ťa, čo mám spraviť? Ginny mi dáva šach. Nad čím rozmýšľaš?“ stále skúmal postavenie figúrok.

„Nad rokfortskou knižnicou. Ako ti môže dávať šach?“ toto zistenie ho zaujalo a zadíval sa na šachovnicu. Pozrel nechápavo na Ginny, ktorá sa na nich veselo uškŕňala.

„Daj si s tými knihami pohov. Neviem, pozri, jednoducho mi dáva šach,“ Ron začínal byť zúfalý, doteraz sa totiž nestalo, že by ho porážala vlastná sestra v šachu. Harry prezeral postavenie figúrok a zistil fantastickú vec.

„No ja neviem, Ron, neovládam to tak dobre ako ty, ale nech sa pohneš čímkoľvek, tak ti dá mat.“

„Že? A ja som si myslel, že tebe niečo napadne,“ skúmavo sa zahľadel na ceriacu sa sestru.

„No čo, Ronald? Uznáš svoju porážku?“ chechtala sa.

„Ale áno,“ povedal nešťastne a zložil kráľa, „aj tak tomu nerozumiem.“

Hundrajúc schovával figúrky a prehlásil, že po tejto hanbe dlhšiu dobu nechce vidieť nič štvorčekové. Ginny mala na tvári víťazný úškrn a stále do Rona vŕtala, že mu chýba forma.

„Hold, žiak prekonal učiteľa, budeš sa s tým musieť zmieriť,“ konštatoval s úsmevom Harry.

„Ešte ty začínaj,“ ale už sa usmieval aj on.

Prerušilo ich zakričanie mamky Weasleyovej, ktorá ich volala na večeru. K nej sa pridala aj pani Blacková, ktorá im dávala tradičné prívlastky. Prekvapilo ich, že už je toľko hodín a so smiechom sa vybrali do kuchyne. Harry zneužil veselú situáciu a Ginninu výhru k tomu, aby ju mohol objať okolo pliec a zablahoželať jej k úspechu. Tá vôbec neprotestovala, ale schladil ho Ronov pohľad. Chcel ním naznačiť, že takéto otvorené prejavy sympatií voči jeho porážke považuje za osobnú urážku a zradu priateľa. Harry ju radšej rýchlo pustil. Chichotajúc sa vrazili do kuchyne a pozdravili.

V kuchyni bolo na Harryho pomery plno, aj keď je pravda, že doteraz jedol hore v izbe a nevedel, ako to tu večer chodí. Za čelom sedel zadumaný Sirius, ktorý sa naňho len smutne pousmial. Bol tu už aj pán Weasley, ktorý sa vrátil z práce, Tonksová s Moodym, Fred a George, ale Harryho upútala nová tvár.

Bola to mladá žena, mohla mať niečo medzi dvadsaťpäť až tridsať rokov, bola štíhlej postavy, mala čierne, rovné, dlhé vlasy, prenikavé modré oči a príjemný smiech. Vyzerala sympaticky, Harry musel uznať, že je aj veľmi pekná. To si určite všimli aj dvojičky, každý sedel z jednej strany vedľa nej a predháňali sa v súťaži vtipnosti.

„Potter, rád by som ťa predstavil,“ povedal Moody, ktorý ho zaregistroval svojim čarovným okom, „ale musíš počkať, kým sa títo dvaja upokoja.“

Povedal to dosť nahlas, takže sa obaja v momente zarazili a pozreli na Moodyho dosť urazene. Nato žena vstala a pristúpila k nim.

„Potter, toto je Susan Gravesová. Susan toto je Harry Potter. Susan je členkou Fénixovho rádu a bude tvojou novou učiteľkou oklumencie, ako ti už určite povedal Albus. Pottera asi netreba predstavovať,“ jeho oko sa točilo po miestnosti, možno chcelo zistiť, či má niekto námietky.

„Teší ma…“ ozvalo sa naraz a keď si tí dvaja podávali ruky, museli sa zasmiať.

„Potter, môžeš mi vysvetliť, prečo nosíš prútik stále v zadnom vrecku? Nevysvetľoval som ti minulý rok, aké je to nebezpečné?“ vyštekol naňho Moody. Harry sa zarazil a nadýchaval sa k odpovedi, keď mu do reči skočila Tonksová.

„A ja som sa vás na to pýtala, či poznáte niekoho, komu zhorel zadok.“

Ozval sa všeobecný smiech a Harry sa musel hanbiť. Lepšie zoznámenie si skutočne nemohol želať. Budú sa snáď baviť o jeho horiacom pozadí? Moody si frflal niečo o nezodpovednosti dnešnej mládeže. Harry si šiel sadnúť s dosť namrzeným výrazom k Siriusovi. Ten sa netváril o nič lepšie. Večera prebehla vcelku v pohode, dvojčatá všetkých oboznamovali s novinkami vo svojom obchode, pán Weasley povedal, že ohľadom Phila Pettigrewa nemajú zatiaľ žiadne výsledky a Moody s Tonksovou hovorili o nečinnosti smrťožrútov. Harry na sebe počas celej večere cítil pohľad Susan a keď raz zdvihol pohľad a ich oči sa stretli, tak sa usmiala. Pripadal si ako exotické zvieratko, na ktoré musí každý civieť. Úsmev jej však opätoval.

Po večeri začala mamka Weasleyová odkladať taniere a riady, pričom jej Ginny pomáhala a na Harryho prekvapenie sa pridala aj Susan. Po chvíli mali všetko hotové a na stole pristáli taniere s koláčmi, sušienkami a džbány s džúsmi. Nato si všetky tri posadali k stolu a pustili sa do hovoru každý s každým.

„Sirius, nenájdu sa v tomto dome iné knihy okrem tých v knižnici?“ spýtal sa po chvíli Harry.

„Ha-ha, skvelý výber, že? Nie, Harry, je mi ľúto, ale to sú jediné knihy v tomto dome, minulý rok sme ho celý prezreli. O čo by si mal záujem?“

„Povesti, legendy, kroniky… hocičo z čarodejníckej histórie,“ ujasnil.

„To ti nepomôžem, možno Námesačník. A k čomu to potrebuješ?“

„Žeby som chcel skúmať históriu?“ spýtal sa vyhýbavo.

„Zlatko, my máme doma pár knižiek s povesťami,“ vložila sa do rozhovoru Molly, „ak ťa to zaujíma, môžeš si ich prečítať, keď k nám prídeš,“ a vrhla pohľad na Siriusa.

„Ďakujem,“ potom pozrel na Rona. „To si mi nepovedal.“

„Nevedel som, nikdy som knihy nečítal,“ mykol plecami.

„Keby si sa opýtal mňa, tak ti to poviem,“ ozvala sa vyčítavo Ginny.

Nato sa opäť spustila diskusia tentoraz na tému povesti a legendy. Susan mrkla na Harryho a naznačila mu, že by sa s ním chcela porozprávať osamote. Vstali teda od stola a za sprievodu zvedavých pohľadov odišli do salónika. Susan nebola z tých, ktorí by robili zbytočné drahoty a tak, keď si sadli, prešla priamo k veci.

„Určite si si vedomý toho, že si celkom dobre známy a nemusíš sa mi predstavovať, ale asi by si rád vedel niečo o mne. Najmä preto, že sa ti budem špárať v hlave,“ pozrela naňho a keď videla jeho úškrn, pokračovala. „Pochádzam z Anglicka, okrem staršieho brata nemám žiadnych príbuzných. Študovala som, a to ťa možno znechutí, v Durmstrangu. Celkom dobre ovládam čiernu mágiu, ale ešte lepšie oklumenciu a legilimenciu. Na Durmstrangu sa tomu totiž vo veľkej miere venuje. Nie som ktovieaká bojovníčka, kvôli tomu ma profesor Dumbledore neoslovil. Ale môžem byť inak užitočná, aj keby len tým, že ťa naučím uzatvárať si myseľ. Keby ťa malo odradiť miesto môjho štúdia tak vedz, že si ma už Dumbledore preveril. Máš nejaké otázky?“

„Prečo Durmstrang? Prečo ste neostali na Rokforte alebo v Beauxbatonse?“

„Ešte jedna poznámka, prosím ťa, tykaj mi, nie som až taká stará. Jednoducho preto, že sa tak rozhodol môj brat. Musíš uznať, že keď má dievča jedenásť, ťažko chápe rozdiely medzi dobrom a zlom. Moji rodičia zomreli a brat bol za mňa zodpovedný, nechcel, aby som ostala v Anglicku a na Beauxbatons sme proste nemali.“

„Chápem, ako ma chcete, prepáč, chceš učiť oklumenciu? Údajne som veľmi slabý a neschopný naučiť sa ju.“

Zasmiala sa: „Áno, počula som že si arogantný, namyslený a rozmaznaný. Ale ja si to nemyslím, v tej kuchyni si sa správal úplne normálne. A budem ťa ju učiť od samého začiatku, nebudem na teba používať drastické prostriedky. Pôjdeme na to pomaly.“

„Rozprávala si sa so Snapom? To sú rozhodne jeho referencie.“

„Áno, rozprávali sme sa so Severusom.“

„Kedy začneme?“ opýtal sa, ale ten Severus sa mu nepozdával.

„Môžeme kedy budeš chcieť, ja by som navrhovala denne hodinku, keďže použijem jemné metódy, nebude ťa to zaťažovať. Môže to byť doobeda? Dajme tomu o desiatej?“

„To by bolo fajn,“ aspoň mu to nebude krížiť jeho plány s Brlohom.

Znova sa usmiala: „Takže sme dohodnutí.“

S úsmevmi sa pobrali do kuchyne, v ktorej už chýbal Moody a na veľké sklamanie dvojčiat sa tam Susan zastavila len rozlúčiť. Preto každý z nich venoval Harrymu jeden dlhý a nevraživý pohľad. Ten len mykol plecami a s úsmevom si sadol naspäť k Siriusovi.

„Sirius, kde je vlastne Kreacher?“

„Toho prekliateho škriatka mi ani nespomínaj. Keď som sa dozvedel ako ťa oklamal a  akým hnusným spôsobom vtedy odtiaľto vylákal mňa, chcel som mu useknúť tú jeho zákernú hlavu alebo mu dať aspoň oblečenie. Našťastie ma Námesačník včas zadržal a Dumbledore mi poradil, aby som ho poslal do Rokfortu. Tam naňho dajú škriatkovia pozor. Ja som myslel, že ho pretrhnem!“

„Ešteže tu nie je Hermiona,“ ozval sa celkom vážne Ron. Harry sa musel zasmiať.

„Hej, Harry,“ ozvalo sa jedno z dvojičiek, ktorých roztrpčenie zrejme už prešlo, „aká je tá Gravesová?“

„Chechtali ste sa tu s ňou, tak to viete, nie?“

„No veď, my sme sa s ňou chechtali a my sme aj rozprávali, ale ona mlčala,“ povedal úplne vážne Fred.

„Je dosť ukecaná, keď jej dáte slovo,“ povedal a musel sa smiať, „zdá sa mi fajn, možno ma niečo naučí.“

„Čo hovorila?“ spýtal sa George.

„Fred, George okamžite toho nechajte, ste ako malé deti preťahujúce sa o hračku!“ snažila sa ich uzemniť Molly.

„Čo hovorila?“ zašepkal Fred.

„Denne o desiatej mám hodinu, začíname od zajtra. A Snape na mňa žaloval,“ dodal na záver.

Fred s Georgeom sa tvárili ublížene, Sirius frflal na Snapa, Ron sa šepotom pýtal na Gravesovú a Harry mu šepotom odpovedal, že sa porozprávajú až hore. Potom si všimol Ginnin pohľad, ktorá očami ukazovala na Siriusa.

„Sirius, chcem sa ťa niečo opýtať,“ začal.

„Hm? Čo?“ vytrhol sa zo zamyslenia.

„Či by som nemohol dochádzať do Brlohu, keď Weasleyovci odídu. Je tu nuda a tam by som mohol aspoň lietať,“ vysypal zo seba a čakal.

„Dochádzať? Ako dochádzať?“ Siriusovi to zrejme v prvom momente nedošlo a ani pani Weasleyovej.

„Zlatko, to znamená, že nechceš ísť k nám na prázdniny?“

Harry začal panikáriť.

„Harry tým myslel, že bude tu, ale k nám bude chodiť poobede, letaxom. Čo je na tom také ťažké na pochopenie,“ zachraňovala situáciu Ginny a prevracala pri tom oči, „a večer sa vráti k Siriusovi.“

„Ty by si tu chcel zostať?“ spýtal sa s úsmevom Sirius.

„A to ťa tu mám nechať?“

„Sirius, ale v tom prípade k nám budeš chodievať aj ty,“ zareagoval pán Weasley, „Brloh je dobre chránený a v rodine nemáme zradcov. Takže ťa tam nebude nikto hľadať a ty sa dostaneš na čerstvý vzduch. Tonksová s Lupinom sa určite pridajú.“

Harry, Ron a Ginny na seba pozreli a vyprskli smiechom. Nakoniec aj mamka Weasleyová so Siriusom uznali, že to nie zlý nápad.

⬅6. Dumbledore

570 Celkem zhlédnutí, 1 Dnešní zhlédnutí

Publikováno v povídce: Zlatá zlatá strela

Buď první v napsání komentáře...

Napsat komentář