„Čo sa stalo, zlatko?“ vyšlo z pani Weasleyovej šokovane. Pomaly zostupovala zo schodov. A pohli sa aj ostatní. Dvojčatá si prezerali neporiadok na zemi a škľabili sa. Takéto niečo sa im zatiaľ nepodarilo.
Harry nevedel, čo má povedať. Nechcel hovoriť o škriatkovi, ktorý prorokoval nešťastia. Nepustili by ho do Rokfortu a on tam musel. Srdce mu divoko tĺklo a mal strach. Cítil, že horí. Vyhodia ho odtiaľ. Nebudú ho chcieť a pošlú ho do sirotinca. Alebo niekde inde, kde bude ešte horšie.
„Ja… ja…“ pokúšal sa vymyslieť nejakú lož. Ale čo si mal aj vymyslieť? Sklonil hlavu a túžil byť niekde ďaleko. Alebo by stačilo, len keby sa prepadol pod zem. „Ja neviem,“ šepol zahanbene. So strachom a s obavami. Dopustil, aby im zničil domov.
„Hovoril som to…“ chcel spustiť Percy, ale dvojčatá ho zarazili.
„A čo si myslíš? Že to spravil schválne?“ osopili sa naňho. Ron sa na Percyho škaredo mračil. Percy vyvalil oči. „Tak drž hubu, kým z teba nevylezie nejaká hovadina!“
„Chlapci pokoj,“ zahriakol ich Artur. Kľakol si pred Harryho a zdvihol jeho hlavu hore. Chlapec mal v očiach slzy a chvel sa. „No tak, Harry. Čo sa tu stalo?“ skúsil potichu. Molly sa k nim postavila a opatrne chlapca pohladila po hlave.
„Ja som, bol som…“ už to chcel vyklopiť. Nech by to malo akékoľvek následky. Nechcel, aby si mysleli, že to spravil schválne. Ani nič podobné. Nechcel, aby si o ňom mysleli niečo zlé! „Spal som a…“
„Výbuch mágie?“ potichu sa ozvala Ginny. Všetci sa na ňu pozreli. Dokonca aj Harry. Cítila, že jej červeň znova začína stúpať do tvárí. Musela však ešte niečo povedať. „Si námesačný?“
„Tak to bolo, chlapče?“ Artur pozrel znova na Harryho. „To by sa dalo vysvetliť. Spal si a nepamätáš, čo sa stalo?“
„Ja neviem,“ mykol plecami. Neprestával sa chvieť.
„Určite, pretože si to určite nespravil schválne, však?“ Molly ho stále hladila po vlasoch. Nechápal, ale toto by malo byť to, čo by mu teraz pomohlo. Prikývol a sklonil hlavu.
„Mrzí ma to, všetko dám do poriadku a…“ začal sľubovať.
„To je dobré, kúzlami sa to dá do poriadku,“ usmial sa Artur. Harry tomu neveril. On sa usmieval, keď mali zničený dom? Dursleyovci by ho zmlátili, niekam strčili a nedali mu jesť. A on sa usmieva? Pozrel na Molly. Stále ho hladila a tvárila sa smutne. Ale keď na ňu pozrel, len prikývla a tiež sa usmiala!
„Tak, teraz tu už nie je čo k videniu, všetci do postelí a hneď. Zajtra to opravíme,“ zavelila Molly a všetkých ich vyháňala po schodoch hore.
Harry sa pozrel na Percyho, ktorý len vrtel hlavou a poslušne sa vracal do svojej izby. Na Ronovi videl, že to absolútne nechápe a spýtavo po ňom pokukoval. Chcel to svojmu kamarátovi vysvetliť, ale všetci sa na nich dívali. S previnilým výrazom sa hrabal ku schodom. Dvojčatá sa naňho zaškľabili.
„No pohyb, pohyb,“ súrila ich pani Weasleyová. Aj ona s manželom chcela zaľahnúť. Zajtra ich bude čakať náročný deň. Zajtra to bude musieť Ronovi vysvetliť.
——
„Tak dobre, kamarát, vysvetľuj!“
Harry sa zarazene díval na štvoricu najmladších weasleyovských detí, ktoré mu vpadli do izby zhruba polhodinu potom, čo ich mamka rozpustila. Nemohol zaspať, stále premýšľal nad Dobbym, prehadzoval sa na posteli. Potom sa dvere úplne normálne otvorili a všetci vošli dnu.
„Ako…“
„Ako sme sa sem dostali?“ spýtalo sa dvojča v zelenom pyžame.
„Jednoducho,“ pokračovalo to v modrom pyžame.
„Chvíľu sme počkali a potom začarovali dvere rodičov utlmujúcim zaklínadlom.“
„Nepočujú nič.“
„A šli sme pre Rona.“
„A potom aj pre Ginny.“
„Nie, že by sme boli nadšení, že do toho zaťahujeme našu sestričku.“
„Ale vlastne ti zachránila zadok.“
„Sklapnite,“ vrkla po nich pýriac sa.
„Preto si myslíme.“
„Že by mala počuť pravdu tak, ako my.“
„Kúzlite?“ zaujalo Harryho. „A čo obmedzenia?“
„Keď má v dome trvalý pobyt deväť čarodejníkov.“
„Tak ministerstvo len ťažko zistí, kto čaroval.“
„Čo si myslíš, že robíme v našej izbe?“
„Samozrejme to ale používame len v prípadoch núdze.“
„Ako je napríklad táto.“
„Tak vysvetľuj,“ vyzvali ho jednohlasne. Harry pozrel na Rona. Chcel mu to povedať, ale len jemu. A oni sem teraz nastúpia všetci a ešte k tomu s ich malou sestričkou. Jeho kamarát mykol plecami. Vedel, čo chodí Harrymu po rozume, ale dvojčatá ho prepadli a oni si teraz príliš nepomôžu.
„Ja…“
„A chceme pravdu, Harry,“ dvojčatá stiahli obočie. „Nemyslíme si, že si to spravil schválne. To ani náhodou. Ale chceme počuť, čo sa v skutočnosti stalo.“
„Tak dobre,“ povzdychol. Aspoň ho neobviňujú. Vyklopil im úplne všetko. „Musíte ale mlčať, inak by nás nepustili na Rokfort,“ stiahol nakoniec obočie.
„Jasne,“ prikývol Ron zamyslene.
„Domový škriatok?“ dvojčatá vrteli hlavou. „Ešte sme sa o nich neučili.“
„Ehm,“ ozvala sa Ginny nesmelo. „Domoví škriatkovia slúžia vo veľmi bohatých rodinách,“ vysvetľovala nesmelo. Všetci sa na ňu pozreli, preto sklonila hlavu, ale pokračovala: „Sú to sluhovia, robia úplne všetko a sú verní svojej rodine. Prepustiť sa dajú, len keď im dáte kus oblečenia,“ zmĺkla.
„Ako to vieš?“ nechápal Ron.
„Mamka stále hovorí, že by sa jej jeden zišiel,“ pokračovala o niečo odvážnejšie. „Samozrejme si ho dovoliť nemôžeme,“ s trpkosťou dodala dívajúc sa na svoje papuče.
„Takže Dobby slúži veľmi bohatej rodine a prišiel, aby ťa varoval, Harry?“ dvojčatá naňho pozreli takmer obdivne. „Ty máš teda konexie,“ zaškľabili sa.
„Ktorej rodine?“ zaujímalo Rona. „Napadá mi len jedna. Malfoyovci,“ znechutene vypustil.
„Ak má byť verný, rozhodne by Harryho nevaroval,“ nepozdávalo sa Fredovi, ako Harry pochopil vďaka jeho zelenému pyžamu.
„Možno ho poslali, aby ma odhovoril od Rokfortu,“ namietol Harry.
„Jasne,“ zasmial sa Ron. „Malfoyov otecko je hotový z toho, že jeho syn je obrovská nula a aby sa trochu zdvihla jeho popularita, tak je potrebné Chlapca, ktorý je viac ako Malfoy, odstrániť z cesty,“ doložil. Dvojčatá sa rozosmiali.
„Asi to tak bude,“ prikývol Harry neisto. „Ja som to nechcel,“ povedal roztržito. „Mrzí ma to.“
„Sklapni, my ti veríme,“ zabrzdili ho dvojčatá.
„Bude sa to dať opraviť, nezabúdaj, že žiješ v čarodejníckej rodine,“ Ron ho poplieskal po ramene.
„Ale Percy…“
„Percy je veľký blbec. Nevšímaj si ho,“ radili mu bratia Weasleyovci.
„Dobre,“ prikývol stále roztrpčene. „Prejde mi to? Ten výbuch mágie? A čo to vlastne je?“
„Harry, ty toho ešte veľa nevieš, však?“ zacerili sa dvojčatá. Len zavrtel hlavou.
„Také veci sa stávajú. U malých detí, najskôr. Ale aj v neskoršom veku sa môže stať, že sa v čarodejníkovi nahromadí veľké množstvo mágie a potom čaruje a ani sám nevie, ako.“
„A väčšinou sú to veľké kúzla,“ doplnil svojich bratov Ron. „Naša sestra, napríklad, vo veku siedmich rokov, keď ju dvojčatá naštvali, tak vybuchla, že im začali z nosov vyliezať netopiere, ktoré na nich útočili,“ zaškľabil sa. Harry prekvapene pozrel na Ginny, ktorá stuhla a bola komplet červená.
„Bolo to nechutné,“ priznali dvojčatá. „A veľmi bolestivé. A ani sama nevedela, ako to spravila, že?“ pozreli na sestru. Tá dokázala len zavrtieť hlavou. „Nie je to také, ako keď napríklad dieťa levituje niečo bez prútika, alebo, ako sme sa dozvedeli, si si nechal narásť vlasy, keď ťa teta nechala ostrihať. Toto je oveľa silnejšie. Tak si z toho nič nerob,“ povedali na záver. „Proste si námesačný a v spánku si zišiel dole, kde z teba vybuchla mágia. Našim to bude stačiť, ver nám.“
——
Manželom Weasleyovcom to skutočne stačilo a Harry bol za to rád. Cítil sa previnilo, ale pravdu povedať nemohol. Tušil, že keby povedal hoci len o teoretickej možnosti hrozby, pani Weasleyová by začala hysterčiť a možno by ich nikam ani neposlala. A Ron mu jeho teóriu potvrdil.
Napokon nebolo potrebné, aby ostal pán Weasley doma. Všetky decká sa zapojili do upratovania, respektíve triedili úlomky a rozdeľovali ich na jednotlivé hromady podľa toho, čo si mysleli, že by to pôvodne malo byť. Dvojčatá vtipkovali a Ron sa na nich pochechtával. Percy sa tváril dôležito a Harryho si vôbec nevšímal. Molly potom mávala prútikom a všetky veci sa opravovali.
Harry práve zbieral úlomky z niečoho, čo bývalo zrejme ozdobným tanierom, keď sa pri činnosti dostal až k Ginny, ktorá sa kolenačky načahovala za útržkami matracov spod zdemolovaného gauča.
„Ginny, ešte som sa ti nepoďakoval,“ šepol, keď sa k nej naklonil. Prekvapil ju, rozhodne si nevšimla, že sa k nej blíži. Skoro si rozbila hlavu o gauč, keď sa prudko vystrela. „Vážne si mi zachránila zadok,“ pousmial sa a podával jej kúsok toho niečoho, o čom predpokladal, že by mohol byť matrac.
„Nemáš za čo,“ odšepla mu rovnako potichu a strelila pohľadom po ostatných. Nevenovali im pozornosť. „Ani na chvíľu som si nepomyslela, že si to spravil schválne,“ dodala nesmelo. A pritom sa vôbec nezačervenala!
„Tak ďakujem.“ Potom však natiahol ruku a pohladil ju po ramene. Slová jej okamžite zamrzli v hrdle a tentoraz už červenanie zvíťazilo. Počula sa, ako predsa len vypustila niečo v znení „v pohode“, ale to sa už sklonil k svojej práci, tak si jej zaváhanie nevšimol. A ona potrebovala niekoľko sekúnd, kým bola schopná pokračovať a hlavne skôr, než si mamka všimne, že tam len kľačí a čuší a civí.
Práca im trvala až do neskorého večera, ale napokon bolo všetko na poriadku. Všetko vyzeralo tak, ako predtým. Harryho len mrzelo, že pri upratovaní vlastne upratovali a jemu sa predchádzajúci chaos veľmi páčil. Teraz sa na miesto dostali veci, ktoré boli predtým povyťahované a len tak odložené, takže bolo v miestnosti razom viac pľacu. Dvojčatá si to všimli tiež a nezabudli pripomenúť, že vďačia Harrymu za veľa, pretože takýto poriadok tu nemali už pradávno. Mamka ich uzemnila prednáškou o tom, že by každý z nich mohol byť zodpovednejší a poriadkumilovnejší a hlavne by nemali byť leniví trochu pohnúť kostrou.
——
Prešlo už niekoľko dní od incidentu, kým sa Harrymu nepodarilo riadne sa upokojiť. Nikto nič nespomínal a všetci sa správali, akoby sa nič nestalo. A on z nich cítil, že mu vážne nič nevyčítajú. Na Dobbyho sa mu napokon podarilo zabudnúť. Chvíľky pohody mali byť ale razom preč. Z ničoho nič sa u nich objavil Dumbledore.
Chcel sa rozprávať s Harrym, preto Molly vyhnala všetky svoje deti do izieb a usadila profesora v obývačke na opravený gauč. Harry si nervózne sadol oproti riaditeľovi. Možno sa dozvedel o tom, ako zničil obývačku. Alebo ktovie, prečo prišiel. Možno sa chcel len spýtať, ako sa mu vodí v novom domove.
Dumbledore mávnutím kúzla zabezpečil obývačku. Tušil, že weasleyovské potomstvo bude chcieť poznať príčinu, kvôli ktorej k nim prišiel riaditeľ Rokfortu a pre ich dobro, rovnako ako pre Harryho dobro, nechcel dopustiť, aby niečo začuli.
„Ako sa ti tu páči, Harry?“ usmial sa profesor. Poprosil Molly, aby aj ona ostala.
„Ohromne,“ povedal nadšene, s väčšou istotou. „Je to to najlepšie miesto na svete, snáď ešte lepšie, než Rokfort,“ vyhlásil s úsmevom. Molly bola kompletne červená. A dojatá.
„To som skutočne rád,“ spokojne prehlásil riaditeľ. „Nepochyboval som, že sa ti tu bude páčiť, keď som vyberal miesto, kde by si mohol spokojne vyrastať,“ Dumbledore mrkol na Molly. „Prišiel som sem však kvôli inej veci, ktorá mi robí starosti.“
A je to tu. Teraz vytiahne rozbitú obývačku a on bude musieť preč.
„Skontaktovali sa so mnou Gringottoví,“ prezradil dívajúc sa na Molly. Prekvapene zamrkala. Harrymu odľahlo, obývačka na programe nie je. „Nevedeli, kde ťa majú hľadať a to je pre nás dobrá informácia. Preto zavolali mňa, keďže predpokladali, a celkom správne, že ako riaditeľ budem o tebe vedieť viac.“
„Nevedia, kde ma majú hľadať?“
„Nie. Zatiaľ vôbec nechcem, aby ktokoľvek vedel, že žiješ tu. Nielen kvôli tebe, aby si mal čo najpokojnejšie detstvo, ale aj pre Weasleyovcov bude lepšie, ak nikto nebude vedieť, že Chlapec, ktorý prežil, žije u nich. Pozemky sú začarované dobre, tak by nemal nastať nejaký lov za senzáciou, ale napríklad taký Artur… bude lepšie, ak ho nikto nebude otravovať zbytočnými otázkami.“
„Nechcem robiť problémy,“ okamžite sa obhajoval Harry.
„Nerobíš žiadne problémy, zlatko. Presne s týmto sme do toho šli, však pán profesor,“ Molly sa zamračila na Dumbledora. Nechcela, aby sa začal Harry zase kvôli niečomu trápiť.
„Áno, iste,“ prikývol riaditeľ. „Práve preto som si dovoliť vybaviť všetky formality. Stal som sa tvojím poručníkom, keďže nemáš žiadneho ďalšieho príbuzného. Ak by nastala situácia, že by sa malo niečo riešiť s tebou, tak sa všetci obrátia na mňa. Čo napokon nikoho ani neprekvapí, ak sa raz prevalí, že už nežiješ u muklov. Ak sa to prevalí, tak budeš proste tráviť prázdniny u Weasleyových vzhľadom k tomu, že mám veľa povinností, ktoré si musím plniť mimo školského roka. A povedzme si úprimne, ja by som ťa vychovať nedokázal,“ zasmial sa.
„A ako sa na to prišlo teraz?“ nechápal Harry. Dumbledorovo vysvetlenie situácie sa mu ale pozdávalo.
„No,“ Dumbledore na moment zaváhal, aby dokázal nájsť správne slová, ako vysvetliť situáciu, ktorá sa udiala. „Gringottoví sú veľmi zvláštni škriatkovia, ako si už sám zistil. Nestarajú sa príliš do čarodejníckych vecí a hoci vedia, kto je Chlapec, ktorý prežil, príliš sa tým nezapodievajú, čo nám hrá do karát. Keď sa však jedná o ich záležitosti, tak sú veľmi dôslední. Spojili sa so mnou, pretože nastali komplikácie, ktoré chcú čo najskôr vyriešiť.“
„Môj trezor?“ spýtal sa Harry potichu, v momente sa silne červenajúc. Vedel, koľko zlata tam má a poznal situáciu Weasleyových. A tušil, že by ho vyhnali so zlatom, keby im ho ponúkol. Cítili by sa trápne a on by sa cítil snáď ešte trápnejšie.
„Niečo s tvojím trezorom, skutočne,“ povzdychol si Dumbledore. „Harry, tvoji rodičia napísali závet, v ktorej stálo, že po ich smrti má z trezoru odchádzať pravidelne, každý mesiac, istá čiastka pre tvojich opatrovníkov. Po prepočítaní na muklovské peniaze odchádzalo päťdesiat galeónov mesačne (Molly zalapala po dychu) na účet, ktorý vyberali tvoji príbuzní. Počas takmer jedenástich rokov bolo z účtu pravidelne vyberané, avšak za posledného polroka sa naň nesiahlo. Preto Gringottoví zisťovali, čo sa stalo a preto zistili, že už nežijú. A práve preto chcú vyriešiť záležitosť ohľadne poslednej vôle tvojich rodičov,“ stíchol. Díval sa na Harryho, ktorého tvár začala po uvedomení si skutočnosti červenieť. Bolo to však hnevom. Nepoznal poriadne hodnotu peňazí, ale vedel, že päťdesiat galeónov je v prepočte stopäťdesiat libier. A vedel si predstaviť, že je to veľa. Dosť na to, aby sa oňho riadne postarali. Nehovoriac o tom, že v čarodejníckom svete je päťdesiat galeónov menšie bohatstvo.
„Oni na mňa dostávali peniaze?“ rozčertil sa. Zamračene sa postavil a začal pochodovať po izbe. „Vždy vraveli, že ma musia živiť! Že ich stojím peniaze! Jedlo som si musel odrábať! A oni na mňa dostávali peniaze? Strčili ma do komory pod schody a nosil som šaty po Dudleym. Nikdy nezabudli pripomenúť, že si kvôli mne musia odtŕhať od úst a ako sa obetovali, keď ma vzali k sebe. A oni na mňa dostávali peniaze?“
„Harry, zlatko, upokoj sa,“ prerušila jeho výbuch Molly. Zarazil sa. Ani si neuvedomoval, čo všetko vykričal v tom záchvate hnevu. Nenávidel ich! Teraz sa však pozrel do očí Molly, ktorá v nich mala slzy. A pozrel na Dumbledora, ktorý ho uprene pozoroval. Zahanbil sa.
„Prepáčte,“ hlesol a zapýrene sa posadil. Stále sa chvel od hnevu na svojich príbuzných.
„Chápem tvoje rozhorčenie, Harry,“ Dumbledore po chvíli pokračoval. „Skutočne som nemal ani poňatia, aké podmienky u vás vládli. Nemal som ani poňatia o závete tvojich rodičov. Každopádne závet existuje a Gringottoví budú aj naďalej posielať na účet peniaze, až do tvojej plnoletosti. Otázka znie, čo s tými peniazmi teraz. Ja, ako tvoj poručník, budem mať prístup na účet a k peniazom, ktoré tvoji rodičia určili k tvojej výchove, ale používať ich samozrejme nebudem.“
„Treba ich dať Weasleyovcom,“ mykol plecami. Dumbledore sa pousmial.
„To ani náhodou,“ rozhorčene zavrtela hlavou Molly. „Vzali sme ťa sem preto, lebo sme chceli, nie preto, aby nám za to niekto platil.“
„Molly, bola to závet jeho rodičov. Ich vôľa. Pokiaľ chceli týmto spôsobom zabezpečiť Harrymu jeho výchovu, nemala by si sa proti tomu stavať,“ upozornil s úsmevom. Vedel, že to takto dopadne. Rovnako ako Harry tušil, že by si jeho peniaze nikdy nevzali. Molly sčervenela tak, ako to dokázali len Weasleyovci.
„Nesúhlasím,“ šepla potichu. „Nechcem, aby si niekto myslel, že to robím pre peniaze.“
„Rozhodli ste sa, že si ma vezmete už pred pár mesiacmi, skôr ako sa vôbec vedelo, že nejaký účet je,“ namietol Harry.
„Ale to vôbec nie je podstatné,“ Molly sa neprestávala pýriť. Nervózne stískala zásteru v rukách.
„Sám som to chcel navrhnúť, aby som vám dal nejaké peniaze.“
„Harry!“
„Ja ich mám veľa, vážne,“ spomenul si na preplnený trezor. „Ale nechcel som sa dotknúť vašich citov a to všetko… Vedel som, že by ste sa cítili trápne a nechcel som vás uraziť, ale živíte ma predsa a staráte sa o mňa a…“
„Harry, dosť,“ zahriakla ho Molly. Dumbledore celú scénku spokojne sledoval. „Už o tom viac nechcem počuť,“ zavrtela hlavou.
„Molly, tá závet…“
„Tak nech tam tie peniaze ostanú,“ hodila po riaditeľovi nebezpečný pohľad. „Nech tam počkajú až do jeho plnoletosti. My žiadne peniaze neprijmeme. A hotovo.“ Založila si ruky na prsia.
„Chcel by som nám to len trocha uľahčiť,“ vypustil Harry rozpačito. Molly sa naňho uprene zadívala. Chlapec vyzeral nešťastne, dokonca mu videla v očiach slzy. Vyzeral ešte menší, než v skutočnosti bol. Zaplavila ju obrovská vlna lásky k tomuto chlapcovi. A hrdosti. A ešte ďalších citov, ktoré nedokázala identifikovať.
„Ach, Harry, chlapče,“ šepla a čupla si pre neho. Zdvihol k nej zarmútený pohľad. Pohladila ho po tvári. „Nemysli si, že sa na teba hnevám alebo čokoľvek iné. Len mi je proste proti srsti brať peniaze za niečo takéto. Ty nie si kus nábytku, na ktorého ošetrovanie by boli potrebné peniaze, rozumieš?“ smutne sa usmiala.
„Na mňa sú tie náklady ale väčšie,“ povedal. Ani nevedel, kde ten výraz počul. Zrejme jeho strýko spomínal náklady na jeho výživu alebo čo. „Keď nechcete tie peniaze, vezmite si aspoň časť z nich. Povedzme…“ zauvažoval. A spomenul si na ďalšiu vec. „Rozrátajte náklady v domácnosti na osem častí a vezmite si osminu. Plus to, čo miniem na šaty. Ak nechcete žiť z tých peňazí vy, tak si aspoň vezmite to, z čoho budem žiť ja,“ do očí sa mu tisli slzy. „U nich som si svoju štvrtinu musel odrábať, to vy po mne nikdy nebudete chcieť. A pritom brali tie peniaze a míňali ich na seba. Na svoje dovolenky, kedy som bol strčený u Figgovej. Na Dudleyho hračky, s ktorými som sa nemohol hrať. Na jedlo, z ktorého som nikdy nedostal poriadnu porciu.“
„Je mi to tak ľúto,“ smrkla a zovrela ho v náručí. Nikdy si nepomyslel, že to všetko povie, ale chcel ju nejako presvedčiť, aby tie peniaze neodmietla. Cítil sa trápne, ale trápnejšie by sa cítil odteraz, keď o jeho bohatstve už vlastne vie a nič si z toho nechce vziať. „Dobre teda,“ privolila napokon a pozrela na Dumbledora. „Peniaze za jedlo ale nechcem,“ rázne zamietla. „Môžu sa stade brať peniaze na školské veci a šaty pre Harryho, ale nič iné neprijmem,“ rozhodne prehlásila. „Jednoducho nebudeme žiť z Harryho peňazí,“ krútila hlavou.
„To bude ale tak, ako doteraz,“ protestoval Harry. „Minulý rok som si všetko kúpil z trezoru a oni si brali tie peniaze.“
„Ale my nie sme oni, Harry,“ pokojne ho napomenula Molly.
„Ale…“
„Nie a dosť. Už nechcem nikdy počuť nič o peniazoch,“ znova vrtela hlavou. „Čokoľvek bude Harry potrebovať, použijú sa k tomu peniaze z toho účtu. Dobre. S tým súhlasím. Ale nič na jedlo a už vôbec nič, čo by malo byť akousi odmenou za to, že žije u nás,“ prísne sa pozrela na Dumbledora. „Rozumieme si?“
„Áno, pochopil som to jasne, Molly,“ usmieval sa Dumbledore. Potom mrkol na Harryho. „Iné som vlastne ani neočakával. Takže odteraz všetko, čo bude Harry potrebovať,“ povytiahol obočie, „sa zaplatí z účtu určeného pre tento účel. Výborne,“ prikývol. „Tým by mohla byť diskusia uzavretá.“
„To som rada,“ prikývla. „Bola by som tiež rada, keby to ostalo len medzi nami tromi,“ pozrela na oboch a potom jej pohľad skĺzol ku schodisku. Harry sa tam pozrel tiež. No jasne, dvojčatá určite špehujú.
„Nepočuli nič, Molly,“ ubezpečil ju Dumbledore. „Postaral som sa o to.“
„Výborne,“ viditeľne jej odľahlo. „Dáte si čaj, pán profesor?“ spýtala sa vzápätí.
„Nie, ďakujem. Ešte musím zájsť za Gringottovými. Rád by som prehodil pár slov osamote s Harrym, ak dovolíš.“
Molly prikývla a trocha dezorientovane odišla do kuchyne. Harry sa cítil divne. Veľmi divne.
„Harry, chlapče,“ oslovil ho riaditeľ. Na tvári mu hral spokojný úsmev. „Musím priznať, že sa ti podarilo takmer nemožné. Prinútil si Molly prijať aspoň niečo.“
„Bol by som rád, keby si vzala všetko. A viac.“
„Ja viem, chápem to a rozumiem ti. Weasleyovci sú proste takí. Sú chudobní, ale nikdy sa nesťažovali. Sú spokojní a vždy si dokázali poradiť. A sú nesmierne hrdí. Ako povedala Molly, nikdy už tému peňazí nevyťahujte. Nespomínajte a hlavne sa nepúšťaj do debát s Molly. Neprehádal by si ju.“
„Chápem,“ prikývol. „Prečo to nemôže vedieť nikto iný?“
„Pretože by sa tvoji priatelia mohli cítiť divne, keby vedeli, koľko peňazí by mohli mať a nemajú. Sú to ešte len deti. A ty by si sa tiež pred nimi cítil trápne, predpokladám.“
„Asi áno,“ spomenul si, ako sa cítil, keď Ron zistil, že má peniaze. A ako sa asi mohol cítiť Ron! Chvíľu mal podozrenie, že sa s ním Ron baví len preto, že je bohatý. Jeho kamarát však nemal ani tušenia, ako veľmi je bohatý. Ich priateľstvo rozhodne nefungovalo kvôli peniazom a on nedopustí, aby kvôli peniazom zaniklo.
Keď sa s nimi Dumbledore rozlúčil, Harry sa vybral nájsť svojho kamaráta. Molly sa správala úplne normálne, akoby sa nič neudialo, akoby sa rozprávali len o počasí. Harryho to stále hrýzlo, ale vedel, že by neuspel. A chcel počúvnuť profesorovu radu. Rozhodne sa v tom nebude špárať.
„O čom ste sa bavili?“ vyskočili naňho dvojčatá aj s Ronom. „Nič sme nepočuli a keď sme chceli zísť, že aspoň pôjdeme von, tak nás to na schody nepustilo.“
Všetci traja vyzerali dychtivo. Čakali naňho na prvom poschodí, pred jeho izbou. Videl, ako Ginny prevrátila oči a vybrala sa dole schodmi. Zabezpečenie už prestalo fungovať.
„O poručníctve,“ mykol plecami. „Prišlo sa na to, že sú moji poručníci mŕtvi a mamka sa dohodla s Dumbledorom, že bude mojím poručníkom on,“ vysvetlil im. „Chcú zabrániť, aby ktokoľvek otravoval vás.“
„Len to?“ dvojčatá vyzerali sklamane. „Mysleli sme, že ide o niečo dôležité.“
„Je to dôležité,“ zamračil sa na nich Harry. „Alebo chcete, aby vám sem novinári lozili komínom?“ zaškľabil sa.
„To by tiež mohla byť zaujímavá zmena,“ uškrnuli sa. „Dobre teda, necháme vás, deti a ideme robiť niečo dospelejšie,“ vykročili schodmi do svojej izby.
„Alebo skôr šialenejšie,“ zavolal na nich Ron. Potom pozrel opatrne na Harryho. „Vážne ste sa nebavili o ničom inom?“ podozrievavo sa spýtal.
„Ale áno,“ potľapkal ho po ramene. „Svoje veci si budem kupovať sám, aby som nebol príliš na ťarchu,“ nasilu sa zaškľabil.
„Aha,“ prikývol Ron uvažujúc nad tým. Potom mykol plecami. „Nebol by si na ťarchu, kamoš.“
——
O pár dní priletel školský výr, aby im priniesol listy z Rokfortu. Molly sa varovne pozrela na Harryho, keď sa začala riešiť situácia ohľadne drahých kníh Gilderoya Lockharta, ktoré museli mať všetci a všetky, ešte dokonca aj Ginny, hoci bude prváčka. Pohľadom ho upozornila, že nechce načínať debatu na tému peňazí ani teraz a ani nikdy potom. Musel si zahryznúť do jazyka. Keby mali tie peniaze, nebol by problém.
Vzápätí na to priletela aj Hedviga s listom od Hermiony, v ktorom bolo spomenuté, že bude na ďalšiu stredu s rodičmi v Londýne. Dohodli sa, že by sa tam s ňou mohli stretnúť. Pán Weasley bol nadchnutý. Konečne spozná normálny muklovský manželský pár.
V stredu ráno sa Harry s Ronom nadšene chystali do Londýna. Po raňajkách zažil Harry šok v podaní svojho prvého letaxovania. Samozrejme to poriadne pomrvil a skončil niekde úplne inde, než mal. Bol svedkom návštevy Malfoyovcov u Borgina a Burkesa, kde sa skrýval, zatiaľ čo Malfoyov tatko kšeftoval s majiteľom. Najviac sa mu páčilo, ako Draco fňukal a otec mu dohováral, že ani Potter a ani Grangerová nedosahujú jeho úrovne. To iste!
Stačilo málo a pristihli by ho tam. Našťastie sa tak nestalo a jemu sa podarilo vykĺznuť. Vonku narazil na Hagrida, ktorý bol šokovaný, že ho našiel v Zašitej uličke. Bol tam kupovať mäsožravý prostriedok na slimákov, ktoré žrali školskú kapustu. Vyviedol ho von a on sa stretol ako s Hermionou, tak aj s Weasleyovcami. Pokým dvojčatá žiarlili, že bol v Zašitej, Molly zalamovala rukami a kontrolovala, či je v poriadku.
Počas cesty ku Gringottovým (Harry mlčal a mal v pláne zastaviť sa vo svojom trezore), povedal, že videl Malfoyovcov. Pán Weasley bol nadšený. Túžil po tom, aby sa podarilo Ministerstvu niečo našiť Luciusovi. U Gringottových sa zoznámili s Grangerovcami a sľúbili si, že spolu poobedujú. V podzemí banky sa snažil nedívať sa. Nemal ani tušenia, koľko peňazí mali Weasleyovci v trezore a jeho bodavý pocit sa znova dostavil. Hlavne po tom, ako si on vzal zo svojho trezoru za riadnu hrsť mincí.
„Použijem to len na rôzne maličkosti,“ šepol pani Weasleyovej, ktorá si ho po nasadnutí do vozíka starostlivo prezerala. Len prikývla a pohladila ho po hlave.
Keď vyšli z banky, ich cesty sa rozdelili. Dvojčatá bežali za Lee Jordanom, Percy sa s ospravedlnením niekde stratil, pani Weasleyová ťahala Ginny do obchodu s obnosenými habitmi a pán Weasley zanietene diskutoval s manželmi Grangerovými. O hodinu sa mali stretnúť v Obchode s čarodejníckou literatúrou pre malých aj veľkých.
„Rád by som sa spýtal Malfoya, ako sa volá ich domový škriatok,“ zabrblal Harry po tom, čo Hermione všetko vysypali. Lízali zmrzliny a čakali na ostatných.
„Ja by som radšej nikoho neprovokovala,“ namietla Hermiona. „Možno ten škriatok prišiel sám od seba a oni o tom nevedia. Mohol by si mu spôsobiť problémy.“
„Škriatkovi?“ vypustil Ron pohŕdavo.
„Áno, Ronald, škriatkovi,“ zamračila sa naňho Hermiona. „Keď sa tak tĺkol, nemyslíš, že by mohol mať nejaké city?“ zazerala. Ron nevyzeral, že by ho presvedčila.
„Myslíš, že skutočne pred niečím varoval? Že sa niečo stane?“
„Ja neviem, Harry,“ odvetila nešťastne. A skutočne bola nešťastná, že niečo nevie. „Každopádne to ale nebude také strašné, budeme predsa na Rokforte, nie?“ nesmelo sa spýtala. Bolo vidieť, že si nie je istá.
„Minulý rok Rokfort nevyzeral práve najbezpečnejšie,“ dorazil ju Ron.
„Aká je pravdepodobnosť, že by sa niečo podobné opakovalo?“ stiahla obočie. „Rozhodne do školy chcem ísť. A aj pôjdem,“ pevne prehlásila. To nikoho vskutku neprekvapilo.
O hodinu neskôr sa stal Harry nechtiac miláčikom objektívu, keď si ho spacifikoval Lockhart a nechal sa s ním vyfotiť na titulné stránky novín. Harry sa díval, ako príslušníčky ženského pohlavia pred tým umelým fešákom takmer padajú do kolien. A čo ho šokovalo najviac bolo to, že omdlela skoro aj pani Weasleyová. Keď sa mu podarilo odtrhnúť sa od toho nepríjemného človeka, mal v rukách hŕbu jeho kníh. Dal ich Ginny do kotlíka s tým, že si kúpi vlastné.
Vzápätí ho začal provokovať Draco Malfoy. Už mu chcel niečo odvrknúť, keď sa vedľa neho postavila Ginny a zastala si ho. Takmer sa skutočne strhla bitka, pretože dorazil aj Ron s Hermionou. Dracov tatko ich včas zastavil, aby pohŕdavo okomentoval Ginninu starú učebnicu Transfigurácie. No a čo, že nemali na novú? Tiež by mohol držať jazyk za zubami. Ale dostal od pána Weasleyho čo pre to. Tých dvoch musel odtrhnúť až Hagrid. Malfoyove posmievanie pokračovalo aj po tom, čo hodil Ginny naspäť jej učebnicu, ale to si ho už nikto nevšímal. Miesto toho zašli Weasleyovci aj s Grangerovcami na sľúbený obed.
——
Ginny sedela zachmúrene na svojej posteli a prezerala si všetko, čo jej dnes matka nakúpila. Jedinými novými vecami, ktoré sa nachádzali medzi hromádkami, boli knihy, ktoré jej dal Harry. Všetko ostatné bolo obnosené alebo použité. Nie, že by sa sťažovala alebo niečo podobné. Lenže tie knihy bili strašne do očí.
Usmiala sa na svoj prvý školský habit. Konečne sa aj ona dostane z domu, hoci jej matka bude potom smutná. Na Rokfort sa strašne tešila. Posledný rok bol ťažký. Jej bratia jej predsa len chýbali, hoci s ňou trávili minimum času, keď boli doma. Našli sa chvíle, kedy sa s nimi zabávala, ale tieto prázdniny si ju matka držala pri sebe ako kliešť. Akoby chcela využiť aj tú najposlednejšiu príležitosť byť so svojou dcérou. Zavrtela hlavou.
Na druhej strane za to bola rada. Aj keď si teraz, po vyše mesiaci, uvedomila, že by sa pred Harrym nemusela až tak nutne strápňovať, ako tie prvé dni, aj tak bola radšej, že je od neho ďalej. Mala však pocit, že ak by ju niekto z domácnosti Weasleyových bral vážne, okrem rodičov samozrejme, bol by to práve Harry. Pamätala na jeho ponuku, že by ju naučil bicyklovať sa. A niekoľkokrát mala pocit, že by ju aj zavolal zalietať si s nimi, keby nevedel, že to nemôže spraviť. Jeho metla bola pravidelne pred dverami. Dôveroval jej. Ponúkol jej Hedvigu, keď bude na Rokforte a bude chcieť napísať rodičom. Povedal jej, že keď bude mať problémy s učením, nemá váhať a má sa pýtať. Síce nemal ktovieaké známky, ale ich kamarátka, Hermiona Grangerová, by jej určite pomohla. A mala ho za to ešte radšej. Začervenala sa nad tými úvahami.
Nie, už to nebola pobláznenosť hrdinom. Videla ho prestrašeného, keď ho pristihli uprostred zničenej obývačky. Videla jeho naivitu, kedy si nedokázal vysvetliť jej správanie. Takto sa hrdina nespráva. Takto sa správa úplne obyčajný, zraniteľný a milý chlapec. Bol však iný, ako Ron. Nedokázala to ešte presne opísať, ale bol úplne odlišný ako jej najmladší brat. Dokonca aj ako ostatní bratia. Správal sa skôr ako Charlie. Alebo Bill. Mala svojich bratov rada, o tom nepochybovala, ale pristihla sa pri myšlienke, že Harry by bol ideálnym bratom. Zavrtela hlavou.
Potom jej zrak padol na staručkú knihu transfigurácie. Zdala sa jej akási silnejšia. Chytila ju do rúk a vypadla z nej úzka knižočka. Prekvapene zamrkala. Toto nepatrilo do výbavy, ktorú potrebovala na Rokfort. Nepamätala si, že by jej matka kupovala nejaký zošit s čistými stránkami. Až na prednú stranu. Tam bolo rozpitým atramentom napísané T.M.Riddle .Netušila, ako sa k tomu dostala. Možno jej skutočne matka kúpila v obchode použitý zošit, aby mala do čoho písať. Nič mu predsa nebolo. Bolo tam len to meno. Možno by sa jej na to mala spýtať. Ale zase na druhej strane, mala niečo, čo jej bratia nemali. Nikdy nedostali zošit. Vždy len hromadu pergamenov. Možno by si ho mohla nechať.
Vyskočila na nohy a vrhla sa k svojmu stolíku. Vytiahla brko a atrament. Chcela to cudzie meno zaškrtať a napísať tam svoje, aby každý vedel, že patrí jej. To, čo sa stalo, ju viac ako prekvapilo. Atrament, ktorým zaškrtávala meno, sa vpil, zmizol a na stránke ostalo len to meno. Šokovane zamrkala očami. Zrejme to bude nejako začarované. Možno sa to meno nedá začarbať. Ale to by jej nemalo robiť starosti. Nechá si tú knižočku.
Prevrátila stránku, aby do svojho nového denníka zapísala zážitky zo svojho dnešného dňa. Namočila brko do atramentu.
„Ginny! Večera!“ Výkrik jej matky ju vydesil. Akoby ju pristihli pri niečom zlom. Okamžite skryla svoj denník medzi učebnice a hnala sa dole. Skúsi to neskôr…
926 Celkem zhlédnutí, 1 Dnešní zhlédnutí
Buď první v napsání komentáře...