1. Úvod

„Potter, je po všetkom.“

„Po všetkom,“ vydýchol. Necítil, že by sa mu uľavilo. Necítil radosť. Necítil nič. Zastretými a unavenými zmyslami vnímal šťastné výkriky, ktoré sa ozývali všade okolo neho. Asi by mal byť veselý aj on, ale bol jednoducho len na konci cesty. Na konci dlhej, úmornej, strašlivej a vyčerpávajúcej osemročnej púte. Podarilo sa mu prežiť, splnil to, čo si zaprisahal, pomstil všetkých. Vydržal.

Kľačal na rozmočenej zemi uprostred bojiska a niekoľko metrov pred ním ležalo telo mŕtveho Voldemorta. Bolo hotovo. Spolu s Voldemortom padol aj posledný smrťožrút, svet bol vyčistený. Skončila sa osemročná éra, v ktorej vládla genocída, prenasledovanie, mučenie a teror. Až teraz mohol nastať pokoj. Pozrel sa na nebo, ktoré sa začalo vyjasňovať. Priame slnečné lúče nevideli už tri roky. V tej dobe Voldemortova vláda gradovala. Všetko živé v tomto okamihu pochopí, že prichádza mier a pokoj. Ale pre koho?

Pozrel sa na svoje ruky. Prútik sa mu v zakrvavených dlaniach chvel. Aj keď sa umyje, jeho ruky zostanú navždy krvavé. Navždy poznačené. Bol vrahom. Udalosti ho prinútili zabíjať a hlavne nad tým nepremýšľať. Zúfalstvo a túžba po pomste ho slepo viedli vpred a on sa tomu podriadil. Nedokázal zachrániť všetkých, videl umierať čarodejníkov, ktorí bojovali za to, za čo aj on. Za slobodu. Aspoň spočiatku. Potom to bola číra nenávisť, ktorá ho hnala vpred. Pretože mu pred očami umierali blízki. A keď ich smrť nevidel priamo, dostávali sa k nemu informácie z jednotlivých frontov. Umreli mu všetci. A pri tých, o ktorých sa k nemu nedostali správy, pri tých bolo len ťažko veriť, že prežili.

Z pôvodného Fénixovho rádu, ktorí sa vrhli do vojny pred ôsmimi rokmi, ostali iba dvaja. Štyri roky sa spoliehali len jeden na druhého, ťahali sa stále ďalej, skrývali, útočili, utekali, kryli si chrbty, zachraňovali, koho sa dalo, ukrývali mŕtvoly svojich spolubojovníkov, známych, či cudzincov, liečili sa navzájom, podporovali, pretože ostali len oni dvaja…

„Neváľaj sa tu a vstávaj,“ vrkol naňho Snape. Obaja boli špinaví, dotrhaní a zakrvavení. Vyťahoval ho na nohy. „Potrebujeme obaja pokoj. Aspoň na chvíľu, než podáme hlásenie na ministerstvo.“

„Máš pravdu. Ostatne ako vždy,“ natiahol so sileným úškľabkom. Okolo nich sa hemžili aurori, rovnako ako takmer stovka zahraničných čarodejníkov, ktorí sa zapojili do vojny. Kontrolovali mŕtvoly smrťožrútov, pomáhali svojim raneným. Toto bola posledná čistka, pri ktorej umrel aj nepriateľ číslo jeden. Ten, ktorý sa postupom času stal hrozbou pre celu čarodejnícku komunitu. V dôsledku čoho vojna zasiahla krajiny celej Európy a ani zvyšok sveta nechcel mlčať. Teraz už ale nebolo proti komu bojovať.

„Iste. O tom nemusíš pochybovať.“ Poobzerali sa okolo seba. „Myslím, že oni sa postarajú o všetko.“

„Heh, asi nás tu nebude potreba,“ prikývol mladší muž.

„Vrátime sa do Anglicka. Máš kam ísť?“ čierne oči sa zabodli do zelených. Nie, nemá kam ísť. Prišiel o všetko. Jediné, čo mu zostalo, boli peniaze v Gringottbanke. Táto inštitúcia vydržalo, rovnako ako pár ostatných silných čarodejníckych bášt. Jeho výraz bol veľavravný a Snape vlastne ani nepotreboval odpoveď. Poznali sa až príliš dobre. „Myslel som si, že sa ťa po vojne zbavím. Ako som len mohol byť taký naivný?“

„Nemaj strach, nebude to na dlho.“

„To dúfam.“

„Hoci…“ Harry zaváhal. Obaja muži sa pohli na územie, ktoré nebolo začarované proti premiestneniu. Harry ťažko dostupoval na pravú nohu. Severus ho mierne podopieral. Nepotreboval to vtedy, keď bol dostatočne odpočinutý. Teraz však obaja mleli z posledného. „Nemám ani tušenia, čo budeme teraz robiť.“

„Čo budeš robiť ty, je mi vskutku jedno. Ja budem žiť.“

„Aha. No, keď nájdeš dôvod.“

„Potter, život ide ďalej.“

„Život,“ nedôverčivo prikývol. „Áno, dýchame a fungujeme ďalej. Ale to je asi tak všetko.“

——

Snape pozrel letmo na svojho hosťa. Bojovali bok po boku, spoznali sa a rešpektovali. Neboli priateľmi, ale kolegami. Spolupracovníkmi. Spolubojovníkmi. Naučili sa spoľahnúť jeden na druhého, pretože nemali iné východisko. Nikto s nimi nebol. Čarodejníci stále prichádzali a odchádzali. Len oni zostávali. Spoznali sa. On nemal nikdy v živote nikoho. Vo vojne neprišiel o nikoho blízkeho. On mal rád veľa ľudí a ako sa zdalo, neostal mu nikto. Možno tušil, ako to bolí. Videl, ako ho to mučilo. Naučil ho zvládať zlosť, pretože to bolo proste nevyhnutné v ich spoločnej vojne. Naučil ho vyrovnať sa so smútkom až natoľko, že posledné správy o smrti niekoho blízkeho bral absolútne flegmaticky. Vedel však aj to, že to niekde v jeho vnútri vrie a raz sa to dostane na povrch. Pretože to bol proste Potter.

Ležal na zemi schúlený v klbku a potichu plakal. Dusil sa vlastnými slzami a hlbokým žiaľom. Jeho profesor sa k nemu sklonil po tom, čo začaroval okolie, aby boli aspoň trocha v bezpečí. Práve unikli pasci, do ktorej ich nalákali vlkolaci. Krutej pasci, v ktorej zahynula asi tridsiatka slobodomyseľných čarodejníkov

Stisol mu zranené rameno, aby cítil bolesť. Aby sa dostal z tej letargie a nezáujmu. Aby v ňom vyprovokoval inú emóciu, než ľútosť, ktorá ním triasla. Bolestne zaskučal

„Potter, pozbierajte sa. Potrebujem vám ošetriť tú ruku.“

Rezignovane sa posadil. Nemal chuť protestovať. Pred oči sa mu stále vracal obrázok Lupinovho roztrhaného tela. Vlkolaci sa na ňom poriadne vybúrili, pretože to bol v ich očiach zradca. Nehrýzli, besne vraždili. Vrhli sa naňho siedmi a on nemal šancu odolávať. Harry mu chcel pomôcť, skutočne sa o to snažil, ale musel odrážať útoky smrťožrútov, ktorí sa tiež zúčastnili. Po očku videl, ako ho premohli. Ako sa ich ostré pazúry boria do jeho tela. Ako ich zuby šklbú jeho mäso. Ako mu trhajú končatiny. Ako mu rozdrvili lebku. Rozpárali brucho. Vytrhli vnútornosti. Nemal šancu. Aj tak, predtým, než sa ocitol v smrteľnej agónii, zabil jedného z nich. A Harry to sledoval. V záchvate zúrivosti sa bezhlavo vrhol do bitky. Ale proti presile nemali šancu. Snape ho musel odtrhnúť od besného vyčíňania, pretože sami proti dvadsiatke smrťožrútov a tridsiatke vlkolakov skutočne nemali nádej

„To bol ďalší,“ hlesol bezducho, keď mu Snape stiahol košeľu. Mlčky si nechal čistiť a ošetrovať ranu. Prehĺtal bolesť, aj fyzickú, aj psychickú.

„Áno, to bol ďalší,“ prikývol zachmúrene. „A ešte ich bude veľa.

„Ale tak aspoň už je s Tonksovou,“ vydýchol. „Už sú spolu. Teraz im je dobre,“ bľabotal.

Snape mu jednu vylepil. Ublížene zagánil

„Fajn, sú spolu. Ale my musíme ísť ďalej a to hneď. Smútok je niečo, čo je vo vašom prípade a momentálnej situácii niečo, čo si proste dovoliť nemôžete. Musíme do Londýna. Hneď.

Podvolil sa. Poľahky ho vytiahol na nohy. Toto bol len začiatok. Toto bol ešte relatívne pokojný vývoj udalostí…

„Najedol si sa, okúpal si sa, oholil si sa, prezliekol si sa. Konečne vyzeráš ako človek,“ ohodnotil Snape Harryho.

„Vážne? Vidíš a tebe sa to nepodarilo dosiahnuť,“ predstieral úškrn. „Ale toto oblečenie… Prepáč, ale čierna sa mi nikdy nepáčila.“

„V pivnici sú habity po mojej matke, keď máš niečo proti mojim. Ak máš záujem, niektorý z nich ti prinesiem.“

„Ďakujem, cením si tvoju ponuku, ale zrejme to nebude nutné.“

„Tiež si myslím.“ Boli v dome Severusa Snapea. Ten bol dostatočne chránený, aby sa vyhol vyplieneniu počas predchádzajúcich ôsmich rokov. Boli v bezpečí, vo svete zavládol mier, ale oni aj tak nevedeli, čo so sebou. „Ukáž to koleno,“ nakázal mu. „Konečne budem mať všetky potrebné prísady, aby som ti spravil elixír, ak teda nechceš k Mungovi.“

„Nie, tam určite nechcem,“ zavrtel hlavou a vyhrnul si nohavicu.

Aj tak už bolo neskoro. Keď mu kamene rozdrvili nohu, nemal veľa možností. Ísť k Mungovi, alebo do nejakej inej nemocnice, by bola holá samovražda. A Snape ho mohol liečiť len provizórne. Zachránil mu nohu, inak by o ňu prišiel. Dva mesiace boli ukrytí vysoko v horách a dosiahol aspoň to, že sa Harry mohol postaviť na nohy. A ďalšie dva mesiace strávili trénovaním, aby svojou pochrúmanou nohou mohol bojovať. Nebolo všetko stratené, ešte stále mu dával nádej, že bude normálne chodiť. Ale na to potreboval prísady, ku ktorým sa bežne nedostal. Boli radi, keď si zohnali švábie oči, špongiu čistivku, korene sedmokrásky. K dračej krvi by sa dostávali len sťažka, nehovoriac o koreňoch mesačníka, listoch krvimaza a ďalších prísadách, aby si spravili základné elixíry, ktoré ich držali relatívne vo forme. Rozdrvené pazúry hipogryfa a šťavu z diablovho osídla proste nezohnali, a tak Severus nemohol uvariť kostrorast. Spoľahol sa len na kúzla, teraz sa však mohol pokúsiť dostať jeho koleno do pôvodného stavu, aj keď na kostrorast po dvoch rokoch bolo neskoro.

„Mám v pláne zájsť na ministerstvo,“ rečnil Snape, keď mu preväzoval koleno. „Pochybujem, že sa teraz chceš ukazovať na verejnosti,“ pozrel naňho. Harry sa dosť výrečne zaškľabil. „Myslel som si. Ja nie som až taký nápadný, takže na seba nepritiahnem nechcenú pozornosť. Predpokladám, že ty sa za pár dní oklepeš a zatúžiš po fotoobjektívoch,“ zavŕtal zo zvyku. „Asi po tebe budú prahnúť. Ako sa zachováš je tvoja vec. Zastavím sa v Šikmej. Možno nejaké obchody fungujú a zoženiem prísady na elixír. Hovorí sa mi to veľmi ťažko a musím sa strašne premáhať,“ zatváril sa znechutene, „ale aj tak ti to navrhnem. Môžeš tu ostať dovtedy, pokým sa nerozhodneš inak.“

„Vďaka,“ prikývol. Severus sa s miernym prikývnutím vrátil do svojho kresla. „Chcem si kúpiť vlastný dom. Chcem zistiť, či niekto predsa len neprežil. Vieme naisto, že umrel Dumbledore, Sirius, Lupin, Tonksová, Moody, Ron, Bill, Percy aj dvojčatá. Videl som umrieť Seamusa aj Deana…“

„Zadrž,“ prerušil jeho monológ. „Nie je nutné, aby si tu recitoval zoznam obetí.“

„Chcem zistiť, či niekto predsa len neprežil. Jasné?“ zamračil sa. Vlastne sa ani nezamračil, len sa mu prehĺbila vráska medzi obočím, ktorá sa mu vytvorila z nepretržitého mračenia sa. Ostré črty dvadsaťtriročného mladíka stvrdli a jeho výraz potemnel. „Možno, možno niekto ostal,“ v jeho prehlásení sa dala jasne čítať nádej.

„Neexistuje zoznam obetí. Nikto sa nikdy nedozvie, kto všetko umrel.“

„Viem…“

——

Prešli dva mesiace, počas ktorých sa v novinových článkoch nepretržite písalo o konci vojny a o páde Voldemorta. Čarodejníci oslavovali a naprávali škody z predchádzajúcich ôsmich rokov. Blahorečili Harrymu Potterovi, ktorý však odmietal akékoľvek prehlásenie. A to dosť rázne. Novinári sa pomaly zmierili s tým, že sa interview nedočkajú. A on sa konečne odvážil vystrčiť nos z útočiska, ktoré mu poskytol Snape. S vrčaním mu pomohol presťahovať všetky jeho veci, ktoré si nakúpil a on mu prskajúc poďakoval.

„Našiel som McGonagallovú,“ oznámil mu, keď spolu sedeli v obývačke Harryho domu. Spozornel. Meno bývalej rokfortskej profesorky bolo vôbec prvé známe, o ktorom počul. „Bol som za ňou. Očakáva ťa v sobotu o piatej. Tu máš adresu. Možno sa dozvieš viac.“

Harry sedel dlho pred kozubom, zachmúrene, bojujúc s vlastnými spomienkami.

„Dumbledore bol zavraždený!“ Do kuchyne na Grimmauldovom námestí vtrhol Moody. Sirius s Remusom spozorneli. Molly zalapala po dychu. „Umrel Strážca Tajomstva. Tento dom už nie je bezpečný! Všetci musíte zmiznúť! Majú Fletchera!“

Jeho slová sa odrážali od stien miestnosti a kruto sa zarezávali do každého z prítomných. Všetci vedeli, čo majú práve teraz robiť. Harry sa pozrel na Siriusa. Smutne a skrúšene. Dumbledore už dávno predpovedal, že to nakoniec nejako takto dopadne a všetkých zainteresovaných zasvätil do svojich plánov a dal im rozkazy. Sirius, Snape a Harry zložili Neporušiteľnú prísahu. Len Severus vedel o horcruxoch a o spôsobe, ako ich zničiť. Mal potrebné vedomosti, ako sa k nim dostať. Ovládal smrťožrútske praktiky. Len s ním mohol byť Harry v bezpečí, aby sa nakoniec vyplnila veštba, o ktorej ich informoval hneď na začiatku Harryho piateho ročníka. Rok sa úspešne skrývali na Grimmauldovom námestí. Teraz bol koniec. Na svete už neexistovalo miesto, ktoré by im zaručilo bezpečie.

„Musíme ísť, Potter!“ štekol po ňom Snape a zdrapil ho za paže. „Ó, aký som nesmierne šťastný, že si vás teraz zavesím na krk!

„Nikto sa vám neprosil!“ húkol po ňom. Triasol ním hnev, ale hlavne smútok.

„Harry!“ zakričal naňho Sirius. Na malý okamih sa zadívali do očí. Sirius musel prisahať, že ich nechá ísť. Severus musel prisahať, že dohliadne na Harryho. A Harry musel prisahať, že nebude robiť problémy. To bolo poslednýkrát, kedy videl Siriusa živého

„Harry!!!“ Zakričala naňho Hermiona. Nevedela, ale pochopila. Stála tam s Ronom, nehybne a šokovane.

Svojím pohľadom prebehol miestnosť. Naposledy. Poslednýkrát sa pozrel na každého z nich. Netušil, či ich niekedy ešte uvidí. Siriusa, Remusa a Tonksovú. Hermionu a Rona. Molly, Artura a Ginny. Dvojčatá, Billa a Charlieho. Moodyho. Celý Fénixov rád. Tridsiatku čarodejníkov.

„Tak poďme!“ tlačil ho pred sebou do noci…

Harry sa striasol. Neplakal. Už zabudol, aké to je. Len tuho zvieral päste. Osobne videl umrieť Lupina, Siriusa a Billa. Náhoda alebo irónia osudu spôsobila, že sa stretli v spoločnom boji. O ostatných obetiach sa dozvedel vďaka správam, ktoré sa k nim dostali.

——

Stál pred Brlohom. Bol zvyknutý na akékoľvek hrôzy, tak ho tento pohľad veľmi neprekvapil. Rozľútostil ho. Prázdna, sčernetá zem. Tam, kde sa kedysi jedna mnohopočetná rodina stretávala, aby spoločne zasadla za stôl a v priateľských, veselých rozhovoroch preberala zážitky každého z nich, teraz nebolo nič. Aj jeho miesto, ktoré mu v tejto rodine patrilo, vyhorelo. Do tla. Priestor, kde s weasleyovskými deťmi lietali na metlách, bol taký tichý. Započúval sa. Možno by sa mu podarilo zachytiť aspoň slabý odraz smiechu, ktorý sa tam kedysi ozýval. Nebolo nič. Záhrada, ktorú pravidelne pomáhal odtrpaslíkovávať, bola zarastená dvojmetrovou burinou. Vyzerala ako džungľa. O Arturovi a Molly Weasleyovej nevedel. Nemal správy o tom, aký bol nakoniec ich osud. Možno sa im podarilo uniknúť a oni sa skrývajú niekde v zahraničí spolu s Charliem a Ginny. Možno…

Z diaľky sa díval na Rokfort, na ktorom sa usilovne pracovalo. Smrťožrúti nemali prostriedky, aby túto magickú baštu úplne zničili. I tak bola značne poškodená a hlavne nepoužívaná. Už pár rokov. Jeho domov. Miesto, kde si našiel priateľov, kde sa cítil najlepšie, kde to miloval. Kde zažil toľko krásneho a zároveň nebezpečného. Sadol si do trávy a dve hodiny len civel. Nostalgicky spomínajúc na zákutia, tajné chodby a skratky.

V Rokville bolo niekoľko domov vypálených. Tri metly zmizli, rovnako ako kníhkupectvo. Medové labky sa rekonštruovali. Videl jednu rodinu, ktorá si levitovala kufre do jedného z polorozpadnutých domov. Nebolo to veľa, ale bol to ich domov a oni sa vracali naspäť. Z úteku. Z vyhnanstva. Možno sa vráti aj niektorý z jeho priateľov domov. Aj keď vlastne ani nevedel, či by vrah mohol mať priateľov.

Prešiel sa po Šikmej tak, ako predtým po Rokville. Vyzeralo to tu podobne. Jedinou stavbou, ktorá sa zdala byť nepoškodená, bola Gringottbanka. Bolo to rovnaké. V celom Anglicku. Na celom svete. Postupná reinkarnácia sveta. Znovuzrodenie.

——

„Buď mi budete veriť alebo sa strčte niekam. A pre mňa za mňa, nech vám tá ruka aj odpadne!“ skríkol Harry na Snapea v začarovanej jaskyni, kde sa ukryli. Premrznutí, premočení, na pokraji síl.

„Prestaňte na mňa štekať!“ vyprskol mu naspäť. „Nezabúdajte, že moja ľavá ruka je funkčná a má prútik, takže…

„Bežte do čerta s tými kecami!“ zamračil sa naňho. „Viete rovnako ako ja, že si jednou rukou nepomôžete, takže nerobte fóry a hovorte, čo mám robiť.“

„Potter!“

„No prosím?!?“

„Neskáčte mi do reči!

„Už ste tú ranu mohli mať vyčistenú!“

„Ste obyčajný, malý…“

„Založím oheň a vyčerujem kotlík, do ktorého dám variť vodu. Potom rozkrájam…“

Ignoroval profesorovo brblanie a nadávanie. Čistiaci elixír, ktorý sa im už aj tak minul, vyrobil bez problémov. Starosti mu robil dokrvovací elixír. Snape sa napokon upokojil a s nechuťou mu vravel, ako postupovať pri výrobe hojivej masti. Mali na to katastrofálne podmienky. Ich liečba sa dala nazvať prehistorickou. Bojovali so zápalmi, horúčkami a komplikáciami. Ale nakoniec sa podarilo obom prežiť.

Nebolo to len o tom, že Severus pomáhal Harrymu. Naučil ho ošetrovať. Naučil ho aj niekoľko liečivých kúziel. Musel. Ani on sa nevyhol zraneniam, pri ktorých si sám nemohol pomôcť.

„Prečo to robíte?“ vydralo sa z neho po týždni horúčok, kedy pri ňom Harry sedel dňom i nocou.

„Netuším, možno preto, že momentálne nemám nič iného na robote,“ zaškľabil sa naňho.

„Potter, si zasran. Neznášam ťa…“

„Máte horúčku, blúznite.“

„Nie…“

„Ale isteže. Teraz spite. Niekoľko kilometrov odtiaľto je dedina. Pôjdem nám niečo, ehm, ukradnúť jesť.“ 

Napriek všetkému sa musel zaškľabiť. Zobral ho k sebe po roku vyhlásenia otvoreného boja. Takmer dva roky sa vôbec nerozprávali, len si otvorene prejavovali nenávisť. Potom začali komunikovať. Nenávisť postupne prerastala na závislosť. A medzitým hľadali a ničili horcruxy. Bojovali a vytláčali smrťožrútov z Anglicka. Cudzie ministerstvá posielali posily.  Počas piatich rokoch si navzájom niekoľkokrát zachránili život. Pomáhali si s prežitím, kradli jedlo, starali sa jeden o druhého, keď ten či onen proste nemohol. Jednu noc prežili pritisnutí k sebe, v Nórsku počas jednej z krutých zím. Aby si poskytli aspoň trochu tepla, pretože deky, ktoré si vyčarovali, okamžite zamŕzali. A oni oheň založiť proste nemohli. Museli prežiť, aby mohli dotiahnuť všetko do zdarného konca. Možno by sa to dalo nazvať akýmsi zvláštnym druhom priateľstva…

——

„Dobrý večer, pani profesorka,“ pozdravil ju Harry v sobotu o piatej.

„Harry,“ familiárne ho oslovila a skúmavo si ho prezerala. Už to nebol ten takmer šestnásťročný chlapec, ktorý bol nútený utiecť do ničoty, aby zachránil svet. Bol to mladý muž, poznačený krutým osudom a hrôzami, ktoré videl a zažil. „Poďte ďalej,“ pustila ho dovnútra. Smutne sa naňho dívala, keď sa presunul ku kreslu, márne sa snažiac zamaskovať krívanie. Nevyzvedala. „Pýtať sa na to, ako sa máte, by bolo hlúpe,“ šepla. „Dáte si čaj? Vodu? Kávu?“

„Nie, ďakujem,“ s úsmevom odmietol. „Ako sa máte vy, to považujem za celkom vhodnú otázku.“

„No, povedzme, že na to, koľko mám rokov sa cítim dobre,“ nadvihla obočie. „Pred tromi mesiacmi ma prepustili z nemocnice. Som v rekonvalescencii. Bola som nútená skrývať sa, tak ako väčšina čarodejníkov, ale na rozdiel od väčšiny som neutiekla do zahraničia, ale ostala som v boji. Pomáhala som verbovať stále nových a nových povedzme vojakov, ktorí boli ochotní bojovať. Pred rokom sa mi to trocha vymklo z rúk a ja som skončila v jednej talianskej nemocnici,“ rozprávala. „Ale dosť o mne. Nie som až taká dôležitá…“

„Prepáčte mi, ale to je somarina,“ skočil jej do reči. Povytiahla obočie. „Nehnevajte sa za moje výrazy, verte, že toto je ešte celkom kultúrne vyjadrovanie,“ krivo sa pousmial. Potom zvážnel. „Vy ste boli vždy dosť dôležitá na to, aby som sa úprimne zaujímal o váš osud.“

„Ďakujem,“ pousmiala sa. Chvíľu sa pozorovali, bojujúc pri tom s tým, čo ich najviac pálilo na jazyku. „Takže sa vám to nakoniec podarilo. Vám a Severusovi. Práca, ktorú vám zadal Albus.“

„Áno, ale trvalo to trocha dlhšie, než by som si predstavoval a hlavne to nieslo veľa…“ hlas sa mu zasekol.

„Mohlo to trvať ešte dlhšie a následky mohli byť už nenapraviteľné. A to nielen pre nás, ale pre celý svet.“

„Už osem rokov sa k tomuto nútim presvedčiť sám seba,“ vypustil horko. „A nejde to,“ šepol. Jeho duša sa odrážala v jeho tvári a ona nepotrebovala slová.

„Chápem,“ prikývla. „Tiež som bola pri tom, keď vraždili mojich študentov priamo na rokfortských pozemkoch,“ hlesla. Dívali sa na seba uprene a starostlivo. „Skutočne si nič nedáte?“

„Nie. Pani profesorka, ja…“ zasekol sa. Uprene sa mu dívala do očí. „Viete, ja…“

„Chcete vedieť, či neviem, kto to mohol ešte prežiť,“ s porozumením mu pomohla. Len prikývol.

„Viem o smrti Siriusa, Lupina, Tonksovej, Moodyho, Rona, Billa, Percyho, dvojčiat, Seamusa a Deana.“

„Veľa čarodejníkov utieklo. Napríklad naisto viem, že rodiny slečien Patilových a Brownovej sa šli skryť. Naisto viem, že Creewyovci, Bootovci a Conerovci boli vyvraždení hneď v prvom roku. Videla som umrieť pánov Fincha-Fletchleyho, Smitha a ďalších desiatok detí v Rokforte. Bolo to strašné. Umreli Longbottomovci aj Lovegoodovci, Čchangovci, Bonesovci. Umreli skoro všetci.“

„Áno,“ striasol sa nad týmito novinkami.

„Ale vy chcete asi vedieť to, čo sa stalo s vašimi priateľmi, ktorých ste nemenovali. Je to dosť ťažké, keď si na to spomeniem, mrazí ma. Možno preto, že boli o niečo bližší aj mne, ako ktokoľvek iný,“ povzdychla a na moment stíchla. Harry ju nechcel prerušiť, aj keď v ňom zvedavosť doslova kypela. „Ešte v ten deň, ako vás profesor Snape odviedol, Molly s Arturom pristúpili k vážnemu rozhodnutiu. Vedeli o tom, čo vravel Albus o vojne. Vedeli, ako to dopadne, že to bude oveľa hrozivejšie, ako počas prvej vojny. Chceli zabrániť čo najväčším škodám. Svojim najstarším a plnoletým synom brániť nemohli. Všetci sa pridali k Fénixovmu rádu. Svoje dve najmladšie deti však chceli dostať do bezpečia,“ na moment stíchla. „Ronalda nepresvedčili. Nechcel niekde odísť a skrývať sa. Postavil sa svojim rodičom prehlasujúc, že bude bojovať a že vás nájde, aby vám pomohol. Dosť škaredo sa hádali a na jeho stranu sa postavila aj jeho sestra. Ani jeden sa nechcel podvoliť. Ronald a slečna Grangerová v noci utiekli,“ jej hlas sa strácal. „Chceli ísť za vami,“ pozrela naňho. Harrymu sa v očiach zaleskli slzy. Smútok však potlačil. „Dva roky o nich nebolo počuť, až sa napokon stretli s Billom na jednom z frontov, ako o tom písali novinári. Osud Ronalda poznáte. O slečne Grangerovej toho veľa neviem. Objavila sa na Rokforte počas jeho fungovania asi trikrát. Naposledy to bolo po smrti Ronalda. Nehovorila o tom, ale nevyzerala dobre. Netuším, čo všetko zažila.“

„Rona mučili, možno mučili aj ju,“ hlesol a znova bojoval so slzami. „Je… Teda, nepočul som o jej smrti. Podarilo sa jej utiecť?“

„Ja neviem,“ zavrtela hlavou. „Poslednýkrát som o nej počula pred troma rokmi. Už sa nechcela pridať k boju. Bola zlomená a akási nahnevaná na celý svet. Jej osud jej bol ľahostajný a nechystala sa odísť z krajiny.“

„Myslíte, že ju zabili?“ vypustil. Už nevládal. Jeho vôľa ho zradila. Po lícach mu stekali slzy.

„Pevne verím, že nie,“ vydýchla Minerva s lesknúcimi očami. „Slečna Grangerová bola vždy… Jej smrť by…“

„Ja viem.“

„Každopádne som už poprosila Severusa,“ pokračovala po chvíli, „aby sa ju pokúsil nájsť a aby sa pozrel, čo sa s ňou deje. Mám totiž pocit, že keby Hermiona bola tou, čo predtým, nezmizla by. Áno, mohli ju uniesť a zabiť, ale jej telo by sa našlo. Ja si myslím, že žije, len…“

„Len už nie je tou, čo predtým.“

„Nikto z nás už nie je tým, kým bol predtým. Niečo vnútri mňa mi hovorí, že Hermiona žije.“

„Keby ste tak mali pravdu,“ povedal do ticha. Jeho najlepšia kamarátka možno žije. Niekde. To mu vlialo trocha síl. „Nájdem ju a…“

„Počkajte, Harry,“ prerušila ho. „Keď sa chce niekto nedať nájsť, tak je veľmi ťažké, aby sa niekomu podarilo ho nájsť.“

„Dobre, ale keď je nádej, že žije, tak musím…“

„Harry!“ napomenula ho so stiahnutým obočím. Z utrápenej ženy sa zrazu stala tá prísna profesorka, ktorú si pamätal. „Znova opakujem, že som už poprosila Severusa, aby ju našiel,“ zamračila sa, keď videla jeho protest. „Je to veľmi ťažké. Chápem, je to vaša najlepšia priateľka a chcete ju nájsť. Od Severusa chcem lojálnosť a službičku voči Rokfortu. Ako profesori chceme, aby sa chod Rokfortu vrátil do starých koľají čo najskôr. Rovnako ako všetko, čo bolo poškodené. Hermiona bola vždy veľmi bystrá, inteligentná a šikovná. Chcela by som ju na Rokforte a Severus sľúbil, že ju nájde. Bolo by zbytočné, aby ste po nej pátrali obaja.“

„Ale dvaja ju môžeme nájsť skôr! Možno vás to prekvapí, ale počas tých rokov sme sa naučili so Severusom vychádzať a…“

„To všetko viem, už mi to oznámil,“ jemne sa pousmiala. „Keby ste chceli do niečoho investovať svoju energiu, odporučila by som vám, aby ste pátrali po slečne Weasleyovej.“

„Ona žije?“ stiahol obočie. Na sestru svojho kamaráta sa mu podarilo nemyslieť, za čo sa zahanbil nielen pred profesorkou, ale najmä pred sebou samým. „Čo sa s ňou stalo?“

„No, keď v tú noc Ronald a Hermiona ušli a Molly na to prišla, nemienila riskovať to, že by sa jej dcéra pokúsila o niečo podobné. Ginevra nadávala na svojho brata, že ju nevzal tiež. Potom nadávala na svoju matku, keď jej vzala prútik. Nadávala aj na Charlieho, pretože ju mal odviesť do zahraničia. Bolo to dosť… smutné. Prinútili ju opustiť krajinu. Bola neplnoletá, príliš na výber nemala. Molly aj Artur boli z toho nešťastní, ale tam jej hrozilo nebezpečenstvo menej a oni, oni museli bojovať ďalej. Charlie sa vrátil, nechal ju u svojho známeho v Spojených štátoch. Ako mi neskôr povedal, mali na ňu dohliadať. Vedel, že sa pokúsi o útek a oni ju tam mali držať aj násilím, keby to bolo nutné. S Charliem som bola naposledy pred dvoma rokmi. Ginny ho už nechcela vidieť, nepustila ho k sebe, vyhnala ho. V tej dobe už nežil nikto z Weasleyovcov. Len oni dvaja.“

„Molly a Artur?“ spýtal sa s hrôzou v očiach.

„Ani jeden neprežil,“ zavrtela so sklonenou hlavou. Prudko vydychovala. „Obaja boli zabití. Spolu, keď si bránili domov, kde ukrývali utečencov.“

„A Charlie?“ Zaplavila ho nepríjemná predtucha. Cítil, že Ginny bola jedinou Weasleyovou, ktorá napokon prežila.

„Umrel,“ potvrdila mu to. „Pred rokom, v mojom náručí, v Taliansku. A ja som odtiaľ šla do nemocnice.“

„Ale…“ do duše sa mu zaryla ďalšia mučivá dýka. „Všetci,“ šepol. Celá jeho rodina bola mŕtva. Až na Ginny. Ostala sama. Ľudia, ktorí ho k sebe vzali a považovali ho za svojho. „Ja…“ netušil, čo povedať. „Kde ju nechal? Kde ju mám hľadať? Určite je živá? Čo hovoril? Je v poriadku?“

„Netuším, či je v poriadku. Charlie sa vyjadroval dosť vyhýbavo. Nájdete ju?“ zdvihla k nemu hlavu. Jej tvár bola zaliata slzami.

„Sme poslední, ktorí prežili. Vy, Severus, Hermiona, Ginny a ja. Myslím, že by sme si mohli navzájom pomôcť, ani pre jedného to nie je ľahké. Áno, nájdem ju. Kdekoľvek…“

 

⬅Predslov

2. Huelva a Salem ➡

 

589 Celkem zhlédnutí, 2 Dnešní zhlédnutí