Znova sa strácal v tme a znova cítil ten neuveriteľný tlak na hrudníku. Dusenie a nedostatočný prívod kyslíka do jeho pľúc boli k nevydržaniu. Tentoraz však nedopadol na tvrdú zem, cítil pod rukou niečo mäkké. Vystrelil do sedu. Rozkašľal sa tak mohutne, že mu robilo problémy otvoriť oči. V diaľke počul niečí krik, nerozumel mu však, pretože mal v ušiach len zvuky vlastného dávenia. Ruku držal na hrudi a medzi záchvatmi kašľa sa snažil nadýchnuť. Schytili ho niečie ruky a zúrivo ním triasli. Kašeľ sa pomaly zmierňoval a on sa mohol plne sústrediť na polapenie dychu. Spomedzi sípavých zvukov, ktoré teraz vydával, k nemu priletel hlas:
„Harry, čo je? Si v poriadku?“
Harry rozoznal hlas svojho krstného otca. Srdce mu zaplesalo a zachrapčal:
„Podarilo sa.“
Oblapila ho Siriusova rozradostená náruč, za ním sa ozývali nadšené výkriky ďalších ľudí. Sipot sa stratil a on mohol konečne vcelku normálne dýchať. Otvoril oči a prvé čo uvidel, bola Siriusova rozmazaná, ale zato rozžiarená tvár:
„Harry, konečne, mysleli sme, že ťa stratíme,“ na Siriusovej tvári sa objavili prvé slzy radosti. Niekto mu nasadil okuliare, konečne sa mohol poobzerať. Nad Siriusom stála uplakaná pani Weasleyová a z druhej strany postele naň hľadeli vysmiate tváre Rona a Ginny.
„Chcem vodu,“ hlas mal stále chrapľavý.
„Harry, zlatko, ty si nám nahnal taký strach,“ pani Weasleyová mu podala pohár vody a keď ho vypil, mierne odstrčila Siriusa, aby ho mohla aj ona poriadne vyobjímať. Zazubil sa na Rona, ktorý mu úškrn v momente opätoval. Keď pani Weasleyová uznala, že Harryho vystískala viac ako dostatočne, vymenila si s ňou miesto Ginny, ktorá ho jemne objala a do ucha mu šepla:
„Vitaj, vážne sme mali obavy,“ a usmiala sa naňho.
Potom sa naňho opäť vrhol Sirius a stískal ho nanovo.
„Harry, vážne si v poriadku? Nie je ti nič?“ zaujímal sa, keď ho od seba odtiahol. Harry mal možnosť si ho poriadne poobzerať. Tvár mal vpadnutú, pod unavenými očami mal poriadne kruhy, pleť sinavú. Vrátila sa mu spomienka na utečeného väzňa Siriusa Blacka spred troch rokov.
„No ty teda vyzeráš,“ skonštatoval a s radosťou zistil, že hlas má už normálny. Sirius sa zachechtal.
„Ty by si tiež nevyzeral lepšie, keby si tri týždne ponocoval a stresoval sa. Inak, ak chceš, podám ti zrkadlo, aby si sa mohol pokochať na svojej vizáži.“
Tri týždne? Ale veď to nemôže byť tak dlho. Bola to len chvíľa, príliš krátky okamih v jeho živote. Prial by si, aby to trvalo dlhšie a on hovorí o troch týždňoch? Nechápavo sa poobzeral po ostatných. Tí len kývali hlavami a jemu to nešlo do hlavy.
„Aké tri týždne, bol som mimo necelé štyri hodiny,“ zaprotestoval krútiac hlavou.
„Tri týždne, kamarát. A vôbec nie ľahké,“ odobril Siriusovi Ron.
„Nechápem. Teda viem čo sa stalo, aj kde som bol a,“ poobzeral sa po izbe, „viem kde som teraz, ale naozaj to boli len štyri hodiny.“
„Dumbledore nám hovoril, že tam ide čas pomalšie. Tebe sa to zdalo ako štyri hodiny. Predstav si, že by si tam stvrdol týždeň. My by sme tu zostarli,“ zaceril sa Ron nevšímajúc si mamkin nespokojný pohľad po tom, čo zabudol spomenúť oslovenie profesor.
„Oni ma posielali skôr, ale ja som to zdržoval,“ potom si spomenul, „Sirius, ja som bol s mamou a otcom,“ povedal s rozžiarenou tvárou.
„Aj to Dumbledore predpokladal. A aké to bolo?“ vyzvedal. Ostatní si posadali na posteľ.
„Najkrajšie štyri hodiny v mojom živote,“ zasnil sa. Spomienka tak radostná, šťastná a úžasná. Odrazu si uvedomil, že je to už len spomienka. Už ich neuvidí, nepobozká, neobjíme a nepohladí. Uchová si ich navždy v pamäti. Oči sa mu zaliali slzami, ale plač potlačil. Nebude plakať. Nie teraz, keď sú všetci takí šťastní. Pozeral na uškŕňajúceho sa Siriusa. „Čo sa tu potom stalo?“
„No, keď ťa zasiahla Voldemortova kliatba,“ začal s rozprávaním Sirius, „a on zmizol, vyzeral si ako mŕtvy. Necítili sme pulz a zdalo sa, že nedýchaš. Nikto sa na teba poriadne nepozeral, okrem tej Luny. Ona nás upozornila na to, že žiješ. Jediná si ťa totiž obzerala a všimla sa, že ti rana krváca a že dýchaš. Nebyť jej tak…“ zarazil sa.
„To jej budem musieť poďakovať,“ skonštatoval s nepatrným úsmevom. „A ďalej?“
„Potom sme ťa preniesli sem,“ pokračoval v rozprávaní Ron, „zavolala sa Pomfreyová, aby ťa ošetrila. Jediné, čo sa dalo robiť, bolo sledovať tamten prístroj, či ti bije srdce,“ ukázal škatuľku na nočnom stolíku, ktorú si Harry doteraz nevšimol a ktorá práve potichučky, veselo pískala. Všimol si aj drôtik na svojom hrudníku, vykúkajúci spod pyžama.
„Tak toto už nebudeme potrebovať, nie?“ a odlepil si snímač.
„Nič sme za tie tri týždne nemohli robiť, len sme sa tu pri tebe, my štyria, striedali dňom aj nocou,“ pokračoval Sirius, „Pomfreyová chodila denne trikrát, aby do teba liala kvantá elixírov, ktoré každý deň nosil Srabus. Bolo to strašné. Vyzeral si ako mŕtvola, ha-ha, teda vlastne aj vyzeráš. Všetci sme mali strach, len Dumbledore bol presvedčený, že sa vrátiš, že ťa rodičia presvedčia. Ako ťa presvedčili? Nechcel si tam zostať?“
Nastalo napäté ticho a všetci čakali na odpoveď. Harry ale vedel, že pred pani Weasleyovou a ani pred Ginny nemôže nič hovoriť. A zatiaľ nechcel nič hovoriť ani pred Siriusom. Možno neskôr.
„Jasne, že som chcel zostať. Bolo to dokonalé. Ty by si snáď nechcel? Presvedčili ma, ukázali mi teba, ako tu zronene sedíš. Nemohol som ťa tu nechať. Koľkého vlastne je? A čo teraz bude so mnou?“ dúfal, že to bude stačiť, aspoň zatiaľ.
„Sedemnásteho júla,“ povedal Sirius, ktorý očividne nebol spokojný s predchádzajúcou odpoveďou. „Budeš tu, kým sa ti nevrátia sily. To vieš, ležať bez života tri týždne nie je len tak. A potom sa uvidí, keď tu budeš chcieť zostať, ja budem len rád.“
„Samozrejme, zlatko, že pôjdeš aj k nám do Brlohu,“ zasiahla pani Weasleyová, „my sme Siriusovi vďační, že nás tu nechal, ale on sám musí uznať, že tento zatuchnutý dom nie je práve najvhodnejší na strávenie prázdnin. Ale bola by som rada, Sirius, keby sme mohli zostať dovtedy, kým nebude Harry úplne v poriadku.“
„Iste, s tým súhlasím,“ odvetil trochu smutne, „a ja som ten, kto by mal byť vďačný. Veľmi ste mi pomohli, ty a aj tvoje deti. A môžete zostať, dokiaľ bude potrebné.“
„A čo Dursleyovci? Nemusím sa tam vrátiť?“ spýtal si Harry a tváril sa, že si Siriusovho tónu nevšimol. Mal totiž rovnaký názor na tento dom ako pani Weasleyová, ale nechcel sklamať ani jeho.
„Dursleyovci sú minulosť. Pred dvoma týždňami ich napadli smrťožrúti a všetkých vyvraždili. Nikto netuší, ako sa dostali cez ochranné zaklínadlá, nebol to vraj pekný pohľad.“
Harry sa po tejto novinke striasol. Nemal ich síce rád a rovnaký názor naňho mali aj oni, ale takýto koniec im neželal. Poskytovali mu predsa pätnásť rokov domov. Aj keď to nebolo nič úžasné a ušli sa mu len posmešky, údery a nadávky, ale aspoň mal strechu nad hlavou. A vtom mu napadlo, že toto boli prvé obete. Prvé obete po jeho rozhodnutí vrátiť sa a bojovať s Voldemortom. Ktovie koľko ich ešte bude, než sa to skončí. Spomenul si na mamine slová, aby si to nevyčítal a nebral na seba vinu, ale on sa teraz presne tak cítil. Cítil sa previnilo.
„To mi je ľúto,“ zmohol sa len na tiché konštatovanie.
„No, ja ti teraz pôjdem prichystať niečo na jedenie, zlatko,“ prerušila ticho pani Weasleyová, „si strašne vychudnutý. A ty, Sirius, by si mohol všetkým oznámiť, že sa Harry prebral. Hlavne Poppy, aby sem zbytočne nechodila.“
Nato vstala a odišla. Sirius len prikývol, ale keď chcel vstať, Harrymu niečo napadlo.
„Sirius, mama mi povedala, že Pettigrew má brata, šmukla. Volá sa Phil a on za ním možno chodí. Malo by sa zistiť, kde býva ten brat a pokúsiť sa ho tam chytiť. Potom by ťa oslobodili. Asi toto mi naznačovala.“
„Takže tá krysa má brata, že sa nepochválil. Šmukla. Ani on od neho nemal ďaleko,“ povedal pohŕdavo.
„Áno, mama hovorila, že to povedal len jej, raz ho pristihla s listom. Sirius, treba o ňom zistiť čo sa dá a potom tam Pettigrewa chytiť.“
Sirius veselo prikývol a ešte raz sa ubezpečil, že je Harry v poriadku. Potom odišiel porozdávať odkazy. Harry pozrel na priateľov, ktorí si teraz sadli vedľa neho, každý z jednej strany. Bolo na nich vidieť, že sú šťastní. A on mal taktiež radosť z ich prítomnosti. O toto by bol ukrátený.
„No začnite, chcem vedieť všetky novinky,“ vyzval ich s netrpezlivým úsmevom.
„A čo by si rád vedel ako prvé?“ zabŕdala s úškrnom Ginny a s úmyslom poriadne ho napínať.
„Všetko. Čo škola, čo Ministerstvo, čo Voldemort, čo vy, čo Hermiona, čo Rád? Proste všetko a môžete začať trebárs tou školou.“
„Fajn,“ spustil Ron, „takže… potom, čo sme ťa skoro pochovali, sme sa vrátili na pár dní do školy. Umbridgová bola zachránená Dumbledorom, potom zdrhla zo školy. Chcela tajne, ale veľmi jej to nevyšlo, ha-ha.“
„Keby si to videl,“ smiala sa Ginny, „Zloduch ju vyprevádzal celou cestou s palicou od McGonagallovej.“
Pri tej predstave a vidiac priateľov, ako sa zadúšajú smiechom, mu neostalo nič iné, iba sa k nim pridať. Spýtal sa na profesorku a oni mu povedali, že už je v poriadku.
„Všetci sa na teba pýtali,“ pokračoval Ron, „v Prorokovi sa totiž najprv objavili články, že si mŕtvy. Hneď nato to vyvracali a hovorili, že si v úplnom poriadku. Skeeterka si zgustla. Dumbledore je opäť riaditeľom. Objavili sa články aj o tom proroctve a začali ťa s tým dávať do súvislosti, údajne že ty si ten, čo môže Veď–vieš–koho zastaviť. Že si Vyvolený.“
Pátravo naňho pozreli a čakali na jeho reakciu. Zatiaľ sa rozhodol mlčať, pred Ginny určite a pred Ronom tiež, aspoň pokiaľ si to riadne nepremyslí. Preto sa začal uškŕňať a oni sa k nemu váhavo pridali. Asi mali svoje závery.
„Od Ministerstva je pokoj, teda až na to s tvojimi príbuznými,“ pokračovala Ginny, trochu sa pri tom zarazila, „nič sa nedeje. Smrťožrútov z Ministerstva zavreli v Azkabane, Dumbledorovi sa to podarilo s Fudgeom zahrať do autu. Mimochodom, ten pred dvoma týždňami odstúpil, uznal si chybu, pche. Nahradil ho Rufus Scrimgeour, tatko hovorí, že je celkom schopný. No uvidíme.“
„Čo Percy? Vrátil sa?“ spomenul si na ich ambiciózneho brata pracujúceho pre Ministerstvo.
„Nie, ani sa neozval. Aj keď teraz robí pre Scrimgeoura, neprišiel, nieto aby sa ospravedlnil. My sme s ním skoncovali,“ povedal odhodlane Ron neskrývajúc hnev.
„Možno to chce len čas.“
„To hovorí aj mamka, ale u mňa a bratov skončil. Tatko tiež ešte dúfa,“ prerušila ho napálene Ginny.
„A ostatní?“
„Bill s Fleur bývajú v jednom malom byte v Šikmej uličke,“ zachechtal sa Ron, „mamke sa to veľmi nepáči. Charlie je stále v Rumunsku a Fred a George majú tiež byt v Šikmej uličke, nad svojím novým obchodom. Inak, celkom slušne sa im darí a sem prídu, len keď majú hlad. Ale nie, to trochu preháňam. A mimochodom, na budúci mesiac sa stanú členmi Rádu. Takže sme tu vlastne len my, keď nerátam občasné vpády členov Rádu.“
„Čo robí Rád?“
„My vlastne nevieme, ani schôdze sa nedajú odpočúvať,“ pokračovala Ginny, „dávajú si riadny pozor. Z Tonksovej som akurát vytiahla, že pokračujú v zhromažďovaní síl. Vlastne robia to, čo minulý rok. A chodí sem aj jedna nová členka, volá sa Susan Gravesová a asi je celkom schopná, aspoň podľa Tonksovej,“ dodala zamyslene.
Vzápätí sa otvorili dvere a mamka Weasleyová priniesla podnos s hromadou obložených sendvičov. Položila ich pred Harryho na posteľ a vyzvala ho, aby jedol. Pritom sa postavila k čelu postele a rozhodla sa naňho dohliadnuť. Keď však uvidela podráždené pohľady svojich dvoch detí, pochopila, že sa chcú rozprávať osamote a s ospravedlnením, že chystá večeru, odišla.
„Čo Hermiona?“ spýtal sa Harry s plnou pusou v momente, ako sa zavreli dvere.
„Tá ani nechcela ísť na prázdniny,“ zachichotala sa Ginny, „Dumbledore jej takmer vynadal a poslal ju domov. Pravidelne jej posielame sovy, požičiavame si aj Hedvigu. Mala by prísť tesne pred tvojimi narodeninami. Aspoň tak jej to naplánoval Dumbledore, ten asi vedel dopredu, ako sa to všetko skončí. Informujeme aj Lunu a Nevilla, majú o teba strach.“
„Je v Bulharsku, u Kruma,“ povedal podráždene Ron a začervenal sa. Harry sa spýtavo pozrel na Ginny, ale tá len pokrútila hlavou a prevrátila oči. Nastalo ticho, len Ron pozeral nazúrene niekde pred seba.
„A čo na tom, že je tam?“ vybuchla zrazu Ginny. „Pozval ju a ona prijala, to ešte nič neznamená. Keď jej chceš niečo povedať, tak to urob. A nezaťažuj nás svojou žiarlivosťou!“
„Čo? Akou žiarlivosťou? Čo to trepeš?“ vyletel Ron, ktorý už červenší ani nemohol byť.
„Nie som ani slepá a ani sprostá. Odvtedy, čo si sa dozvedel kam pôjde, sa správaš ako idiot. Jeden veľký, žiarlivý somár! Už mám tej tvojej žiarlivosti plné zuby.“
„To je ale riadna somarina,“ pokúsil sa presvedčiť svoju rozzúrenú sestru, ale bezvýsledne. Harry tomu síce nerozumel, ale bol rád, že sa zamestnáva sendvičom a nemusí sa zúčastniť hádky. Snažil sa byť čo najnenápadnejší, aby sa vyhol prípadnému otočeniu Ginninho hnevu na svoju osobu. Vyzerala ako mamka Weasleyová v menšom vydaní.
„Ty sa ma ani nezastaneš?“ obrátil sa naňho zúfalý Ron.
„Ja neviem o čo ide, kamarát. Bol som mŕtvy,“ pokúsil sa zľahčiť celú situáciu a trocha sa mu to podarilo, aj keď tí dvaja po sebe hádzali vraždiace pohľady. Harry zjedol tri sendviče a cítil sa zasýtený, preto sa podnosu zmocnil Ron.
„A čo tvoji rodičia?“ skrútila debatu Ginny, našťastie sa už usmievala. „Aké to bolo?“
„Bolo to…“ pokúšal sa nájsť tie pravé slová, ktoré by vystihli jeho pocity, ale bezvýsledne, „krásne, splnil sa mi môj sen. Mohol som ich objať, držať, rozprávať sa s nimi. Sú fantastickí, teda vlastne boli,“ dodal roztrpčene.
Ginny ho smutne chytila za ruku: „Je mi ľúto, že to bolo len na chvíľu a za takých okolností.“
„Ja viem,“ odvetil. Niečo v jej tóne ho prinútilo zadívať sa na ňu. Zadívať sa pozornejšie. Pozeral jej do orieškových očí a uvedomil si, že aj keď sú smutné i tak sú nádherné. Dlhé červené vlasy jej padali okolo tváre a on vedel, že sa už nedíva do tváre tej malej Ronovej sestričky, ale dospievajúceho dievčaťa. Možno to boli práve tie ohnivé vlasy, ktoré prednedávnom videl na svojej matke, ale on odrazu zistil, že Ginny je pekná. Veľmi pekná. Stisol jej ruku, rýchle ju pustil a povedal: „Aj mne to je ľúto.“
„A o čom ste sa bavili?“ spýtal sa Ron s plnými ústami, ktorý si zrejme nevšimol Harryho chvíľkové zaváhanie.
„O všeličom. Rozprávali mi o svojom živote a bavili sme sa aj o mne, dokonca vedeli aj o vás. Vlastne o mne vedia všetko, pozorne ma totiž sledujú,“ povedal s úsmevom.
„Inak, kamoš,“ Ron si práve zbieral z košele omrvinky, „máš na hrudi parádnu jazvu a tá nezmizne. Ginny, nebudeš?“ ukázal jej podnos. Keď zavrtela hlavou, pokračoval: „Tak ja to idem odniesť a donesiem niečo na pitie.“
Harry si rozopol dva gombíky z pyžamového kabáta a pozrel na hruď. A skutočne, cez prsia sa mu tiahla dlhá červená jazva. Od pravého pleca, cez prsné svaly až pod ľavú pažu.
„No výborne, ďalšia jazva,“ zamrmlal si s úškľabkom. Spomenul si na Ministerstvo, na to, aký mal strach o svojich priateľov a ako sa zaňho odhodlane postavili. Na Voldemorta, Malfoya, Lestrangovú a na proroctvo.
„Ginny.“ Zdvihla k nemu hlavu. On sa naklonil a dal jej bozk na tvár: „Ďakujem.“
„Za čo?“ prekvapene zdvihla obočie a mierne očervenela.
„Za to Ministerstvo, kryla si mi chrbát,“ objasnil s úsmevom.
„Jaj to,“ zasmiala sa, potom sa nahla a bozk na líce mu vrátila: „Aj ja ďakujem.“ Keď videla jeho začudovaný pohľad, tak vysvetlila: „Za Lestrangovú, chcela niekoho z nás zabiť. Možno mňa,“ mykla plecami.
„Tak sme si kvit.“
„Nie sme, ja ti ešte dlžím za tajomnú komnatu,“ povedala a zamračila sa pri tej spomienke.
Už chcel niečo namietnuť, keď sa dvere rozleteli a dnu vbehla vytešená Tonksová. Cestou k posteli stihla zakopnúť o stoličku a tá sa s hrmotom prevrátila. Za ňou stál vysmiaty Lupin a Ron s džbánom tekvicového džúsu a pohármi zasadenými do seba. Nasledovali objatia a otázky, veselá vrava. Harry bol zo srdca rád, že sa nikto z nich nepýtal na pravý dôvod jeho návratu. Každý sa pýtal na jeho pocity z rodičov, ale nikto ho zbytočne nespovedal. Po chvíli sa Ron rozhodol poslať odkazy Hermione, Lune a Nevillovi, ale jeho prázdne miesto vzápätí vystriedal Sirius. Ten už svoje odkazy odovzdal a Harryho ubezpečil, že Kingsley pozháňa informácie o Philovi Pettigrewovi.
„Sirius, chcem ťa o niečo poprosiť,“ začal po chvíli, „a vlastne aj vás, profesor Lupin…“
„Harry, prosím ťa,“ prerušil ho Lupin, „ja už nie som tvoj profesor a bol by som rád, keby si mi hovoril Remus a tykal mi.“
Harryho to na moment zaskočilo, ale aj potešilo: „Dobre teda, ďakujem. Takže, Sirius a Remus, chcem vás poprosiť, keď sa získajú informácie o bratovi toho potkana, ja, chcel by som… bol by som rád, keby som sa mohol zúčastniť na jeho zadržaní. Chcel by som pomstiť svojich rodičov.“
„Harry, vieš, že keby záležalo na mne, tak by som ťa bral v momente,“ povedal smutne Sirius, chápuc pohnútky svojho krstného syna, „ale o tom rozhodujú iní, nie my. Ani Remus v tom nemá hlavné slovo.“
„A okrem toho, je to nebezpečné,“ namietol Remus, ale Harry mu skočil do reči.
„Čo je nebezpečné na jednom potkanovi? On zradil mojich rodičov, v podstate ich zabil, chcem sa mu pomstiť! Chcel by som ísť s vami, miesto Paroháča,“ dodal potichu a sklopil oči. Obaja naňho zarazene pozreli.
„Harry, my ťa chápeme. Ale ty pochop, že o tom my nerozhodujeme. Rozloženie jednotlivých akcií má na starosti profesor Dumbledore. Ja tam určite nepôjdem, keďže tu musím trčať zavretý,“ s trpkosťou hovoril Sirius, „a je dosť možné, že nepôjde ani Remus.“
„V každom prípade sa vynasnažíme, aby bol zavretý a aby bolo očistené Siriusovo meno,“ dodal Remus.
Harrymu nezostalo nič iné, len sa s tým zmieriť. Sľúbil si ale, že o to poprosí profesora Dumbledora. Nedával tomu veľké nádeje, ale za pokus to stojí. Spýtal sa preto, kedy profesor príde a na to mu odpovedali, že sa tu objavuje len sporadicky a celkom neočakávane. Avšak teraz, keď sa Harry prebral, mal by prísť v čo najkratšej možnej dobe.
„Sirius,“ na jazyku mal ďalšiu otázku, „kedy a za akých podmienok sa prijíma do Rádu?“
„Chcel by si?“ spýtal sa a keď prikývol, vysvetľoval: „Do Rádu sa zvyčajne prijíma až po sedemnástom roku, keď zložíš určité skúšky. Keby si aj skúšky zvládol, o čom nepochybujem, nie si plnoletý, takže…“
„Takže nič,“ zafrflal Harry.
„Na budúci mesiac bude veľká schôdza,“ pokračoval Sirius, „tam sa budú prijímať noví členovia, možno by sa dal Dumbledore prehovoriť, aby ťa prijal. Niečo ako externého spolupracovníka,“ žmurkol naňho.
„Nedávaj mu plané nádeje, Sirius,“ zasiahla Tonksová.
„Prečo. Keď sa Harry rozhodne a Dumbledore mu to schváli, môj súhlas bude mať. Som jeho krstný otec, poručník a jeho jediná rodina.“ Harry sa musel usmiať, krstný otec mu v podstate dával voľnú ruku.
„Naša mamka ti to nedovolí,“ pokojne oznámila Ginny a Harry s úžasom zistil, že Siriusovi tyká, „poháda sa s tebou. Považuje Harryho za vlastného a okrem toho ešte stále nevydýchala, že sa dvojičky stanú členmi.“
„Tiež si myslím, že to nepôjde,“ vložil do rozhovoru svoj názor Lupin.
„A ja si zase myslím, že to je hlavne Harryho rozhodnutie. Ja mu to povolím, aj keď sa budem musieť postaviť proti Molly,“ povedal rozhodne.
„Tak to ti prajem veľa šťastia,“ smial sa Harry a všetci sa k nemu pridali. Odhodlaný výraz Siriusovej tváre odrazu zmizol, keď si predstavil svoj možný stret s rozzúrenou pani Weasleyovou.
Smiali sa ešte aj vtedy, keď sa vrátil Ron s oznamom, že odkazy sú poslané. Chvíľu potom ich Harry poprosil, či by mu nepomohli vstať a podoprieť ho. Chcel si skúsiť rozchodiť nohy, pretože cítil, že svalstvo na nich je ochabnuté. Sirius a Ron mu ochotne pomohli a Harrymu sa podarilo s ich pomocou trikrát prejsť okolo izby. Zistil, že to nie je až také hrozné a že po pár obchôdzkach bude môcť chodiť aj sám.
V podobnom duchu sa niesli aj nasledujúce tri dni. Denne spravil niekoľko koliesok, zo začiatku s dvoma, potom už len s jedným pomocníkom. Nakoniec sa mu podarilo chodiť bez pomoci a bez držania. Nohy ešte nemal také isté ako prv, ale aspoň sa pohyboval bez toho, aby potreboval pomoc druhých.
Pani Weasleyová každý deň zalamovala rukami nad jeho biednym stavom a nútila ho prejedať sa. Na tom sa ohromne zabával Ron, ktorý mu povedal, že ak do konca prázdnin nepriberie aspoň sedem kíl, mamka ho prinúti na Vianoce zjesť jedného celého moriaka.
Od Siriusa sa dozvedel záhadu Ginninho tykania. Vysvetlil mu, že sa za tie tri týždne celkom zblížili a viedli dlhé a zaujímavé rozhovory. Preto jej navrhol tykanie aj napriek protestom pani Weasleyovej.
A od Ginny zistil, prečo sa Ron pri zmienke o Hermione správa ako idiot, čo bolo jej vlastné pomenovanie. Podľa jej názoru bol Ron do Hermiony zamilovaný a asi to platilo aj obrátene. Pri jeho nechápavom pohľade len prevrátila oči a povedala niečo o vrodenej chlapčenskej tuposti.
Harry si behom týchto dní nenápadne obzeral Ginny a vo svojom novovzniknutom názore na ňu sa len utvrdzoval.
Kroky všetkých členov Rádu, ktorí sa objavili na Grimmauldovom námestí viedli najprv na prvé poschodie pozdraviť sa s Harrym a až potom do kuchyne, kde si poväčšine predávali informácie. Dvojičky prichádzali každý večer, okrem iného aj na večeru a dlho do noci s Harrym preberali nové výrobky Vydarených Výmyslov Weasleyovcov.
A posledný večer sa dozvedel, že zajtra má prísť Dumbledore.
531 Celkem zhlédnutí, 1 Dnešní zhlédnutí
Buď první v napsání komentáře...