Dom Siriusa Blacka, Grimmauldovo námestie, Londýn, 23.6.2001
„Dobré ráno, mladý muž,“ usmial sa naňho ďalší z rodinných priateľov.
„Dobré, Moony,“ so slabým úsmevom mu odvetil, ešte stále poriadne neprebudený. Sadol si na stoličku a zložil si hlavu do dlaní. „Ten časový posun je desný,“ zabrblal.
„Zvykneš si. Tak čo, Hawk, dáš si raňajky a pôjdeme pozrieť ten byt?“
„Uhm, budem rád,“ zdvihol hlavu. Remus sa musel nad jeho výrazom zachechtať.
„Keby si zaspal?“
„Vlastne len pred chvíľou. Tie vrabce vonku sú hrozné,“ prezradil a natiahol sa po hriankach. Remus vstal, aby mu podal teplú kávu. „Uhm, vďaka,“ zabrblal a natieral si hrianky džemom.
„Vieš čo neviem pochopiť? Prečo nechceš bývať tu, alebo u svojich rodičov?“
Harry zdvihol hlavu a díval sa na Remusa trošičku nedôverčivo.
„Prečo asi, hádaj,“ uchechtol sa. „O pravidelné kontroly nestojím. Skúsil som to chvíľu, ďakujem. Otec je niekedy hrozný. Aj keď ma nemal na starosti, kontroloval úplne všetko,“ zavrtel hlavou. „Kedy vstávam, kedy chodím spať, či nemám doma milenku, či nepijem, či chodím behávať, čo mám v chladničke a či je to zdravé…“ pozrel na Remusa, ktorý sa usmieval. „Stačil mi jeden jediný mesiac a nechal som odpojiť krb,“ uškrnul sa.
„Starostlivý Prongs. Neskutočné, ako sa veci zmenili. Kedysi to boli len večierky, ženské a chľast a teraz!“
„Musíme ho pochopiť. Ide mu len o moje dobro!“ zdôraznil napodobňujúc hlas otca. „Padfoot je v práci?“
Remus prikývol. „Som rád, že si tu, Hawk,“ povedal potichu.
„Ja viem, Moony,“ prikývol.
„Ty ale nevyzeráš, že si rád.“
„Zvyknem si,“ presvedčivo prehlásil. Tak nejako ale tušil, že vnímavého a citlivého Remusa nepresvedčí. Bude musieť vypadnúť do vlastného bytu čo najskôr. „Vážne,“ usmial sa. „Bude to chcieť čas. Zmena krajiny, prostredia, klubových návykov…“ mykol plecami.
„Tvoj otec dúfa, že ostaneš natrvalo,“ nadhodil.
„Uvidíme. Neviem, ako sa to vyvinie. Vážne Moony,“ vedel, že sa Remusovi môže zdôveriť. Vždy mu najviac veril a vždy sa mu aj najviac zdôveroval. Škoda, že nemohol chodiť často. „Ja… momentálne som pevne presvedčený, že to bude len jedna sezóna a keď sa osvedčím, tak majstrovstvá. Ale potom… V Tampe mám priateľov, klub a vlastne celý život…“
„Tu máš rodinu,“ smutne podotkol vlkolak.
„Uvidíme, Moony…“
Dom Potterových, Godricova úžľabina, 24.6.2001
Rodina Potterová sa po vyše mesiaci stretla opäť na rodinnej večeri. Lily aj Jamesovi bolo jasné, že prvé, o čo sa bude ich syn zaujímať, je vlastný byt. Preto dali Siriusovi za úlohu nájsť niečo vhodné. Vlastne to ani nebolo také ťažké. V Londýne sa postupne budovala štvrť, kde žilo čoraz viac čarodejníkov, zväčša mladých ľudí. Siriusovi sa štvrť páčila aj z toho dôvodu, že sa tam zhromažďovalo veľa metlobalových hráčov, ktorí sa poväčšine o byty delili. Chceli to Harrymu trocha uľahčiť. Keďže mal prístup k záznamom vedel, že tam bývajú aj hráči z jeho nového klubu.
„Byt sa ti páči, zlato?“ spýtala sa mama.
„Ale áno,“ prikývol s úsmevom. „Nie je síce ako v Tampe, ale myslím, že je použiteľný,“ zaškľabil sa.
„Tu by si mal pre seba dosť priestoru. A u Siriusa dokonca celé poschodie,“ upozornila ho.
„Ja viem, mami. Ale veď vieš… mladý muž musí byť samostatný a zodpovedný,“ prehlásil teatrálne. Len sa zasmiala.
„Panteri ti držia miesto?“ spýtal sa otec opatrne. Jeho syn prikývol. Vlastne mu to bolo jasné. Nalákal ho sem len na jednu sezónu a dúfal, skutočne dúfal, že by sa Harry neskôr rozhodol ostať. Hoci to bolo nepravdepodobné. „Viem, že tvoj nový klub nie je nič extra, ale iný nových hráčov nepotreboval. Je ale jasné, že keď ukážeš, čo dokážeš, budú sa o teba trhať.“
„Nie je nič extra,“ ironicky si odfrkol. „Sú na poslednom mieste v tabuľke.“
„To je jedno,“ zavrtel hlavou James. „Ty ich k titulu doviesť nemusíš, stačí, keď budeš chytať strelu.“
Harry sa naňho díval nechápavo a nedôverčivo. Bol víťazným tipom a on to vedel. Vedel však, že sa otec skutočne snažil nájsť mu dobrý klub. Všetko ale bolo obsadené a oni ho nepoznali. Vedeli síce, že jeho klub trikrát po sebe vyhral titul v USA, že strelu chytať vie, že má talent a je dobrý, ale váhali, čo bolo v ich prípade pochopiteľné. Oni vlastne doteraz neprijali nikoho zo Zámoria. Prečo by oňho mal prejaviť záujem nejaký špičkový klub?
„Áno, preto som tu,“ prikývol a sklonil hlavu. Lily sa na syna dívala s bolesťou v srdci. Bol tu len dva dni, ale vedela, ako bude ďalšie dni trpieť a mrzelo ju to. Pozrela na Jamesa. Ani on z toho nebol nadšený. To vôbec. „Zajtra idem na zdravotnú vstupnú prehliadku a prvý tréning. Budem sa riadiť tými súradnicami na premiestnenie a potom uvidím,“ oznámil potichu.
„Dobre,“ prikývol James. „A čo tvoj tréningový proces? “
„Daj už s tým pokoj, James,“ zamračila sa naňho Lily. „To sa skutočne nedokážeš baviť o ničom inom, len o metlobale?“ vrkla po ňom. Okamžite sklonil hlavu. „Harry, zlato… čo Cathy?“
„Rozišli sme sa. Nemalo zmysel udržiavať vzťah na diaľku,“ mierne sa pousmial na mamu vďačný za zmenu témy.
„To ma mrzí,“ pohladila ho po ruke.
„Nemusí. Aj tak to nebolo nič vážne. Fakt.“
„Určite?“
„Jasne,“ povedal veselšie, len aby sa netrápila.
„Ozaj, Harry. Na sobotu som pozvala na večeru svojich kolegov. Bola by som rada, keby si prišiel a spoznal ich,“ navrhla mu s úsmevom. Podozrievavo na ňu pozrel.
„A tá tvoja mladá kolegyňa v tom nehrá žiadnu úlohu?“ uškrnul sa. „Chceš mi dohodiť rande?“
„Je smutné, keď to musí robiť mama,“ natiahol provokačne James.
„Že áno? Ide to so mnou dole kopcom.“
„Hlavne, aby neprišiel Snape,“ odfrkol, za čo ho matka znova spražila pohľadom.
„Zatiaľ som ho nevidela, ale keď ho uvidím, pozvem ho. Verím, že budeš rád,“ vypustila ironicky.
„Trasiem sa nedočkavosťou.“
Nálada sa zlepšila a nakoniec sa skutočne dokázali baviť o niečom inom, než o metlobale. Hoci, téma elixírov preňho tiež nebola práve najlákavejšia.
Byt Harryho Pottera, Londýn, 25.6.2001
Štadión v Cardife, 25.6.2001
Deravý kotlík, 25.6.2001
Harry sa ráno prebudil o šiestej hodine. Vo svojom novom byte, vo svojej novej posteli. Byt bol skutočne celkom prijateľný, ako tvrdil rodičom. Koniec koncov, bude ich musieť zavolať na návštevu. Nachádzal sa na najvyššom, treťom poschodí murovaného domu pri ceste. Takýchto rovnakých domov tu bolo hneď niekoľko po oboch stranách úzkej cestičky. Ďalšie domy, už vyššie, sa nachádzali po okolí, aspoň to videl z okna. Svoje okolie ešte bude musieť preskúmať.
Byt bol oveľa menší, ako v Tampe. Vlastne, počtom miestností sa nelíšil, len rozlohou. Malá vstupná hala, obývačka spojená s jedálenským kútom a kuchyňou, spálňa s kúpeľňou. Sirius mu zohnal práve takýto, pretože vedel, že bude chcieť bývať sám. A tiež mu ho zariadil. Aspoň sa snažil prispôsobiť jeho domovu v USA.
Trpko vošiel do kuchyne a postavil vodu na kávu. Pozrel na papier, ktorý ležal na stole. Inštrukcie kam a kedy má ísť. Súradnice na premiestnenie. Tie bude potrebovať len raz. Vytiahol zo skrinky vrecko s hriankami. Musel sa uškrnúť. Aj hriankovač tu mal. Sirius skutočne myslel na všetko, postaral sa o všetko a jeho čarodejnícky byt bol slušne vybavený aj muklovskými vecičkami, na ktoré bol zvyknutý.
A nie. Dnes svojich ranných päť kilometrov behať nebude. Stačí predsa, keď bude chytať strelu. K tomu príliš tréningových návykov nepotrebuje. Musel sa v duchu napomenúť. Takto vážne pristupovať ku všetkému nemôže. Možno ho to všetko štve a štve ho to určite oprávnene, ale sám to chce. Chce reprezentovať, zúčastniť sa majstrovstiev sveta. Je to jeho sen. Ibaže spôsob realizovania sna je dosť hlúpy.
„Ahoj,“ usmial sa na sovu, ktorá vletela dnu. „Padfoot myslel aj na noviny. Šikovný chlapík,“ uškrnul sa a vytiahol z peňaženky knuty, ktorými zaplatil sove. Tá mu ukradla kúsok hrianky a odletela.
Automaticky hľadal na konci novín športovú stránku. Skoro sa zadrhol, keď zbadal vlastnú fotku z bujarých osláv Panterov spred vyše mesiaca. Mal mierne vypité a spoluhráči ho niesli na rukách, pričom všetci, vrátane neho, vykrikovali víťazné heslá a on mal ruku natiahnutú v triumfálnom geste.
Hviezda americkej ligy v Anglicku!
Nováčikom v nadchádzajúcej metlobalovej sezóne a zároveň zrejme najväčším ťahákom ligových zápasov, sa stane Harry „Hawk“ Potter z amerického metlobalového klubu Dallaských Panterov. Tento pozoruhodný stíhač, ocenený troma titulmi Metlobalista roka v USA (1999, 2000, 2001) , jagajúca sa hviezda v americkej lige, najžiadanejší muž v čarodejníckom svete za morom, však bude obliekať habity Kudleyovských Kanónov. Družstva, ktoré sa už dvadsať rokov drží na dne ligových tabuliek.
Preto je na mieste otázka, prečo je tomu tak? Odpoveď je jednoduchá. Mladá hviezda metlobalového sveta túži po reprezentácii svojej krajiny, z ktorej jeho rodina odišla pred šestnástimi rokmi. Alebo sa možno mýlime a rodina nového trénera národného družstva sa skutočne vrátila do svojej domoviny a hodlá sa natrvalo usadiť.
Každopádne budeme dúfať, že svojou prítomnosťou pomôže nielen sa vyhrabať z dna tabuľky Kanónom, ale v prípade nominácie, ktorá je vzhľadom ku vzťahu k trénerovi celkom jednoznačná, aj dopomôže Anglicku k dobrému výsledku na Majstrovstvách sveta. Samotná prítomnosť tejto hviezdy napovedá, že ambície ako trénera, tak i stíhača sú veľmi vysoké. Že by si Anglicko po štyridsiatich siedmych rokoch siahlo na titul? Dúfajme.
Čo sa nám podarilo o hviezde zistiť? Harry „Hawk“ Potter sa narodil 31.7.1980 v Godricovej úžľabine Lily a Jamesovi Potterovým. V roku 1985 sa rodina presťahovala do USA, do Selmy. Od roku 1991 až do roku 1997 navštevoval Čarodejnícku spojenú strednú školu v St.Louis. V rokoch 1997 – 2000 absolvoval Vysokú školu športu v Tampe, ktorú úspešne ukončil záverečnou skúškou s plným bodovým ohodnotením. Ešte na stredne škole hral za školský tím Divokých Indiánov, následne vstúpil do juniorskej súťaže, kde so záložným tímom Dallaských Panterov vyhral titul, aby ho tento úspech vystrelil do hlavnej klubovej súťaže.
Pre jeho fanúšičky a obdivovateľky, ktorých bude mať určite neúrekom, môžeme poskytnúť aj pár informácii z jeho súkromia. Harry „Hawk“ Potter doteraz nemal žiaden vážny vzťah. Samozrejme sa po jeho boku objavovali dievčatá, avšak šlo len o chvíľkové záležitosti. Jeho najdlhšie trvajúci vzťah trval rekordných šesť mesiacov! Takže, milé dámy, panie a slečny, pán Potter je nezadaný a zrejme prístupný ku krátkodobým vzťahom, čím dáva priestor k mnohým kandidátkam, ktoré by oňho prejavili záujem.
Samozrejme budeme sledovať vývoj situácie v metlobalovej lige, ktorá sa rozbehne v sobotu 30.6.2001.
„Do riti,“ zasyčal a šmaril noviny na bok. Tak a mal spravenú reklamu ešte skôr, ako sa vôbec zoznámil s tímom. „Do čerta!“
Podráždene sa postavil a dopil kávu. Potom sa vybral do kúpeľne, aby sa umyl a pripravil na dnešný deň. Mal ešte hromadu času, kým sa premiestni do Cardifu a tak sa rozhodol preskúmať okolie aspoň chôdzou, keď dnes odvrhol beh.
O dve hodiny neskôr sa podľa súradníc premiestnil do mesta Cardif, na čarodejnícke územie, kde zbadal stáť metlobalový štadión. Oveľa menší ako ich klubový v Dallase. Bolo to však dostačujúce na Anglicko, s úškľabkom si pomyslel. Prešiel k bočnému vstupu a podľa inštrukcií sa vybral hľadať priestory určené tímu Kudleyovských Kanónov. Totálne znudený vrátnik si ho prezrel, pozrel si jeho odporúčanie a preskúmal prútik a potom mu takmer komatóznym pohybom ukázal, kam má ísť. Nevidel na dlhej chodbe prakticky nikoho, akoby bol štadión stále prázdny. Dobre aj tak. Čo ho prekvapilo, boli vývesné tabule na stenách chodby, visiace medzi dverami, zrejme kancelárií. Videl nielen oranžové fotografie, ale aj fotografie ďalších troch družstiev, súdiac podľa habitov. A keď prechádzal popri veľkých dvojkrídlových dverí, na ktorých bol tmavozelený nápis Holyheadské Harpye, došlo mu, že sa zrejme o štadión delia. Bezva. Prekliati Angličania.
Na konci chodby boli rovnaké dvojkrídlové dvere, na ktorých bol oranžový nápis, ktorý hľadal. Nadýchol sa a vydýchol, aby rázne vstúpil dnu. Vošiel do úzkej chodbičky, na bokoch ktorej boli dvoje dvere. Na jednej bol nápis Manažér tímu, na druhej Hlavný tréner. Zaklopal na prvé. Po chvíli sa objavila hlava malého, plešatého chlapíka.
„A! Pán Potter,“ zoširoka sa usmial a viedol ho do ďalšej miestnosti. „Poďte ďalej, samozrejme. Len poďte a posaďte sa. Prepáčte, zatiaľ tu nemám sekretárku. Všetci prídu neskôr, samozrejme. Sezóna sa ešte nerozbehla, dnes bude len prvá… akási bojová porada. Vlastne sa stretneme len kvôli tomu, aby sme vás začlenili do družstva, ale… veď ďalšie podrobnosti vám povie tréner. No, čo som to chcel? Aha! Zatiaľ vám môžem ponúknuť len pohár vody, ak by ste chceli.“
„Nie, ďakujem vážne. To nebude potrebné,“ Harry sa prinútil usmiať.
„V poriadku,“ upokojil sa manažér, sadol si a uchvátene sa díval na Harryho. Ten sa nervózne pomrvil na stoličke. „Och, môj Merlin najdrahší. Tak som zo stretnutia s vami nadšený, že ani neviem, čo je slušné správanie, samozrejme. Volám sa Ernest Huxley,“ naťahoval sa cez stôl, aby zovrel Harrymu pravačku, „a som manažérom tímu. Hlavný trénerom je Robert Hodgkin. Ostatných postupne spoznáte. Samozrejme máme vlastného liečiteľa a maséra. Družstvo pozostáva zo štrnástich hráčov, vrátane vás. Sedem hlavných hráčov, plus sedem náhradníkov, samozrejme. Ako iste viete, naše družstvo nie je práve to najsilnejšie, ale veríme že vy a vaša prítomnosť dodá družstvu silu hrať a vyhrávať. Nie sme zase až takí zlí, samozrejme. Nemyslite si,“ presvedčivo sa usmial.
Harry to radšej komentovať nechcel. Výsledky posledných takmer tridsiatich rokov hovorili o inom.
„Ale obaja vieme, prečo ste tu,“ povedal tichším hlasom. „Stretol som sa s vaším otcom a fandím mu. Verím, že bude mať tento rok šťastie a zostaví silný tím, samozrejme. V našej lige je veľa špičkových hráčov, ktorí môžu spraviť dobrý výsledok, ak budú správne vedení. A to v silách vášho otca je.“
„Ehm, ďakujem, tiež si to myslím,“ prikývol rozpačito.
„Dobre teda, samozrejme,“ vzápätí sa usmieval. Harrymu napadlo, že mal na začiatku začať rátať, koľkokrát ten chlap povedal slovo samozrejme. „No, na podmienkach ste sa už dohodli s majiteľom klubu. Na začiatok jedna sezóna, plat nižší než v Štátoch. Chcem vás však upozorniť, že anglická liga nedovoľuje používať iné metly než tie, ktoré sú u nás registrované, samozrejme.“
Harry potlačil úsmev. Asi to vážne začne rátať.
„Áno, o tom som počul,“ vypustil s nevôľou. „Nemyslím, že sa mi to páči. So svojou metlou som zžitý, poznám ju dokonale a viem, čo od nej očakávať. To však neplatí o vašom Guľovom Blesku,“ mierne sa zamračil. „Ehm, najprv sa budem musieť naučiť lietať,“ krivo sa zaškľabil. Huxley sa uchechtol.
„Áno, zrejme áno. Ale viem, že s tým nebudete mať problémy, samozrejme. No, pokým budete na prehliadke a na prvom tréningu, vybavíme vám všetko, čo budete potrebovať. Registračnú, vstupnú kartu, vďaka ktorej sa tu budete môcť pohybovať, diéty, ak prejavíte záujem a ostatné maličkosti, samozrejme…“
Ozvalo sa klopanie.
„To bude Becky Starlingová, naša liečiteľka. Poďte, poukazujem vám to tu a podrobíte sa prehliadke, samozrejme.“
Zoznámil sa s hlavnou liečiteľkou Kanónov, štyridsiatničkou, ktorá sa naňho usmievala od ucha k uchu. Huxley ho viedol ďalej, do útrob štadióna. Za kanceláriami bola priestranná miestnosť. Na jednej strane ošetrovňa a na druhej šatne, za ktorými boli sprchy. Samozrejme dvojmo. Pred samotným vstupom na štadión bola miestnosť s množstvami metiel, majetkom Kudleyských Kanónov. Než si ho vzala na starosť Starlingová, predstavili mu sadu jeho krikľavých oranžových dresov. Och, Merlin. Našťastie mu našili na dres sedmičku. Prvá pozitívna správa tejto sezóny. A obával sa, že bude jediná.
„Tak, pán Potter,“ usmiala sa naňho liečiteľka. „V prvom rade… takmer všetci si tu tykáme, nepočítajúc šéfstvo,“ mrkla naňho. „Preto budem rada, keď si budeme tykať aj my dvaja. Ahoj, som Becky,“ natiahla k nemu ruku.
„Ahoj,“ usmial sa aj on. „Volám sa Harry.“
„Dobre teda, k tvojim záznamom. Myslím, že vstupná prehliadka je strata času. Si zdravý, v dobrej kondícii a určite aj vo forme. Ale aj tak budem musieť spraviť sériu vyšetrení, aby boli všetci spokojní,“ pozrela naňho ospravedlňujúco. Mykol plecami, prehliadali ho skoro stále. Pred zápasmi, po zápase…
Vyzliekol sa do pol pása a ona skutočne začala čarovať. Prezrela jeho predchádzajúce záznamy a skontrolovala následky mnohých zranení, ktoré samozrejme prekonal. Musela skonštatovať, že liečitelia v Štátoch sú vážne dôslední. Musel súhlasiť. Nepovedal to nahlas, ale dúfal, že tu z neho nespravia trosku a on bude môcť hrať čo najdlhšie nehovoriac o tom, že by musel skončiť s kariérou. Liečitelia ale museli byť dobrí, majitelia klubov si nemohli dovoliť hazardovať. Musel sa jej naučiť dôverovať.
„A čo ten zrak?“ spýtala sa, keď sa doobliekal.
„Zrak je v poriadku,“ ubezpečil ju. Videl na nej nedôveru a musel sa zasmiať. „Becky, držím v USA rekord v počte chytených striel v rade v jednej sezóne. Ver mi, ja vidím,“ uškrnul sa.
„Dobre, to mi je jasné,“ prevrátila oči. „Ale čo s tebou robia? Nejako tomu nerozumiem.“
„No, ehm, keď som bol malý, podstúpil som muklovskú operáciu očí. No a mame sa v tej dobe podarilo vynájsť elixír, ktorý udržuje oči zdravé. Hrozilo, že po operácii sa bude stav postupne zhoršovať, ale vďaka elixíru mám dokonalý zrak. Bol to aj pre ňu úspech, ale keď sa niečo skríži s muklovskými spôsobmi… vieš si predstaviť, ako to dopadne.“
„To áno, máš pravdu. Preto som o tom nepočula. Takže? Oči v poriadku, zdravotný stav výborný, žiadne problémy. Fajn,“ zaškľabila sa naňho. „Môžeš hrať a dúfam, že nás z toho dna dostaneš.“
„Metlobal je tímová hra,“ dovolil si zaprotestovať. „Nie je to len o jednotlivcovi.“
„Jasne, ale vieš, ako to myslím, Nie?“
„Echm, asi áno.“
„Dobre, neskôr sa dohodneme na tvojom osobnom diétnom programe, v závislosti od tréningového programu a tak. Ale veď ty vieš, ako to chodí,“ usmiala sa. Áno, to vedel.
Keď skončila s prehliadkou, prišiel aj masér, Kirk Stark, vysoký, svalnatý chlap, ktorému ho predstavila. Povedal mu, aby neváhal, hoci aj po každom tréningu prísť a požiadať o masáž. Prípadne iné liečiteľské praktiky. Vyzeral priateľsky a ochotne.
„A tu máme našu hviezdu!“
Ani sa nestihol obzrieť po miestnosti, keď ho zdrapili dve silné paže hlavného trénera, ako sa neskôr dozvedel a vzápätí ho predstavoval v šatni úplne každému, ale z tých mien mal v momente guláš. Spozná ich zrejme postupne. Čo ho však zaujalo, šokovalo a prekvapilo, bol vysoký, svalnatý, ryšavý muž.
„Harry, ahoj. Pamätáš?“ usmial sa priateľsky. Díval sa mu do očí a rozsvietilo sa mu.
„Jasne, Ronald. Teda pardon, Ron,“ uchechtol sa. Strávili kedysi spolu síce len jeden deň a zúčastnili sa jedného zápasu, ako diváci, ale bol to príjemne strávený čas. A on sa zrazu cítil o čosi lepšie. Povzbudený a potešený, že tu predsa len niekto je, koho pozná, hoci len krátko a vôbec nie dôverne, sa usmial a objal Rona. Už si nepripadal ako cudzinec v neznámom prostredí, hoci ním stále bol.
„Vy sa poznáte?“ vrkol po nich tréner Hodgkin.
„Áno, síce len krátko, stretli sme sa na finále…“ chcel vysvetliť Ron, ale tréner ho prerušil.
„Dobre, to je jedno. Poďme k veci…“
„Potom sa porozprávame,“ sľúbil mu Ron potichu.
„Takže, vážení a milí,“ tréner sa mračil na všetkých. Jeho asistentka, Dana Perkinsová, prevracala nenápadne oči. „Mali ste mesiac, dúfam, že ste sa odreagovali, v sobotu začína nová sezóna a hoci neviem, s kým budeme hrať a kedy, rozpis zápasov je stále neznámy,“ znechutene natiahol, „nám to môže byť úplne jedno. Chcem tým povedať, že nech nastúpime proti komukoľvek, pokúsime sa získať prvé víťazstvo po dlhej dobe. Nemám pravdu?“
„Áno.“ Ozvalo sa zborovo. Harry sa poobzeral. Okrem Rona sa všetci tvárili otrávene a pohrebne. Merlin, keď chce toto družstvo pomýšľať na výhru, tak nech ide hrať radšej pľuvadlíky.
„Dobre. Dnes hrať nebudeme. Stretli sme sa kvôli organizačným záležitostiam. Tréningy budú denne, okrem víkendov, kedy sa hrá a to o ôsmej ráno. Bohužiaľ, sme najslabší a máme nepriaznivú hodinu,“ slová takmer vypľul. „Od ôsmej do desiatej. Prvá polhodina, beh a cvičenia. Druhá polhodina, lietanie. A ďalšiu hodinu nácvik manévrov a streľba, vrátane odrážania a chytania strely,“ zabodol pohľad na Harryho. „O desiatej, ako vieme, musíme opustiť štadión. Kto bude chcieť, môže sa nechať vložiť do rúk liečiteľky a maséra. Potom je voľno. Upozorňujem na to, že sa nechcem dopočuť o žiadnom nadmernom množstve požívania alkoholu, ponocovania a iných aktivít, ktoré by vás odpútavali od práce. Ostatné záležitosti s vami preberie Dana.“ Na to sa otočil a odišiel.
Celé to trvalo sotva desať minút. Harry sa nechápavo pozrel na dvere a potom preniesol svoj pohľad na asistentku. Tá si povzdychla a vstala.
„Platí to, čo povedal,“ rozhodila rukami. „No tak!“ skríkla s úsmevom. „Netvárme sa, ako by nás metlobal nebavil, pretože ten nás baví, nemám pravdu?“
„Ale áno,“ zamrmlali viacerí.
„Dobre, poďme si prebrať niektoré veci z minulej sezóny a porozmýšľať, ako by to mohlo vyzerať tento rok.“
Na to sa sklonila k malému stolčeku a porozkladala pár pergamenov. O niečo prebratejší hráči začali diskutovať. Konečne zbadal kúsok záujmu. Najviac entuziazmu prejavil Ron. On sa zatiaľ neodvažoval príliš zapájať.
„Poď sem, Harry,“ mávla naňho Dana a odviedla ho bokom. „Zrejme si šokovaný, čo?“ mierne sa uškrnula. Videl, že je to silený úsmev.
„No, ešte som sa žiadneho pohrebu nezúčastnil, ale verím, že to musí vyzerať nejako takto,“ zaksichtil sa. A ona sa zasmiala.
„Správne. Pochop, Kanóny sú na dne tabuľky a tak nejako sa počíta, že tam aj ostanú. A nikto nie je ochotný skúsiť s tým niečo spraviť. V tomto tíme sa nachádzajú všetci tí, ktorí sa nedokázali presadiť,“ ukázala na všetkých trinásť hráčov. „Ani ja som sa nedokázala presadiť. Ani ako hráčka, ani ako trénerka,“ priznala s nevôľou. „Keď tu budeš hrať, musíš poznať pravdu. Dozvieš sa ich príbehy a pochopíš. Oni metlobal hrať vedia, ale chýba im motivácia. Mysleli sme si, že ich trocha povzbudí Ron, keď sem minulý rok prišiel, ale nestačilo to.“
„Ron?“
„Áno, ten,“ usmiala sa. „Ron hrával ako náhradník u Netopierov. Tí teraz vlastnia titul. Ale bol len náhradníkom, do hry sa dostal ojedinele a on chcel hrať. Ku Kanónom mal silný vzťah odjakživa, aj keď boli na dne. Preto neváhal a prišiel. Áno, začali sme dostávať menej gólov,“ mrkla naňho, „stále ale chýbal niekto, kto by sa postaral o víťazstvo. A teraz si prišiel ty. Verím, že hneď v úvode vyhráme a ich to povzbudí. A potom to pôjde. Čo?“
„Samozrejme sa budem snažiť,“ vypustil, ale díval sa na Rona krčiaceho sa pri stolíku. „Tréner…“ pozrel na ňu, ale nenechala ho dohovoriť.
„Je rovnako znechutený ako my všetci. Dokonca aj majiteľ klubu. Stále je ale dosť fanúšikov Kanónov, ktorí sú ochotní chodiť na naše zápasy,“ povzdychla. „Žijeme už len z minulej slávy. Chápeš, ako to myslím.“
„Asi áno,“ stiahol obočie. Potom na ňu pozrel. „Ale ja tu budem len jednu sezónu a…“
„Jasne,“ zasmiala sa. „Vieme to. A nie kvôli tomu článku v novinách.“
„Och, ten,“ zatváril sa, že mu je zle. A ona sa zasmiala znova.
„Rovnako ako každý nadšenec som sledovala metlobalové novinky z celého sveta a tiež tvoju kariéru. A viem, čo dokážu noviny. Ale taktiež viem, že by si bol hlúpy, keby si tu chcel ostať dlhšie, hoci by si nakoniec v Anglicku ostal. Sú oveľa lepšie a silnejšie tímy, ako Kanóny a ja proste viem, že sa s ponukami roztrhne vrece už v priebehu sezóny.“
„Uhm,“ stiahol obočie. „To by som ale musel lietať na svojich metlách.“
„DreamFly, áno, viem o nich. Vyzerajú byť dobré, ale u nás schválené nie sú.“
„Veď práve. Ako mám lietať dobre, keď som na vašich metlách vôbec nesedel? Hoci, rodinný priateľ mi v jedenástich priniesol Nimbus 2000.“
„Od Guľového Blesku sa u nás vývoj metiel nepohol vpred. Teraz sa testuje Nimbus MS02, ale neverím, že by bol do majstrovstiev schválený.“
Harry zovrel pery, aby nepovedal niečo nevhodné. Áno, Anglicko je jednou z najstarších krajín a s najstaršou mágiou, s bohatou históriou, ale čo sa týka pokroku, sú ďaleko pozadu.
„Nehrozí, že by Metlobalová asociácia schválila požívanie DreamFly?“ skúsil. A ona sa rozosmiala. Jasne, myslel si to.
„Nie sú na to peniaze a vieš, aké je Ministerstvo. Hoci,“ mrkla naňho, „ak by Anglicko dosiahlo nejaký úspech, peniaze by sa určite našli,“ významne natiahla. „Nie, najlepšie, čo máme, je Guľový Blesk.“
„Paráda.“
„Dana, poď sem!“ zavolalo na ňu družstvo. Porada trvala pár ďalších minút. V tichosti sa díval na ich taktiky a manévre. Všetko to boli dobre známe finty. Netrvalo dlho, aby pochopil stratégiu družstva. Krátko na to Dana rozpustila tím.
„Ron, máme ešte pätnásť minút,“ otočila sa k mladému Weasleymu. „Čo keby si Harrymu ukázal naše metly?“ mrkla naňho.
„Jasne,“ ochotne prikývol a pokiaľ sa družstvo hrabalo zo šatní preč, viedol ho do priechodu na štadión. „Zajtra si asi vyberieš svoju sadu metiel, ktoré ti budú vyhovovať,“ vysvetľoval a otvoril miestnosť, v ktorej bolo poukladané množstvo metiel. „Všetko je to tu začarované, pohybovať sa tu môžu len členovia tímu. To vieš, konkurencia medzi družstvami. Tu máš, skús túto, tá ešte nemá majiteľa,“ strčil mu do rúk jednu metlu a viedol ho ďalej. „Len si to vyskúšaj,“ nabádal ho priateľsky. „Ak by ti žiadna nevyhovovala, Huxley šliapne na krk sponzorom a oni ti obstarajú nové. No tak, do vzduchu!“ vyzval ho.
Stál na štadióne, ktorý mal rozlohu presne rovnakú, ako štadióny v Amerike. Len miest pre fanúšikov bolo menej. Pozrel sa na metlu. Miloval metly. A metly milovali jeho. Lietal skoro na všetkom a vedel to, nerobilo mu to problémy. Samozrejme po tom, čo metlu spoznal.
Vysadol na Blesk a vystrelil do vzduchu. Skúsil robiť otáčky, klesať a stúpať. Zistil, že je metla dosť rýchla. Dokonca by tvrdil, že je rýchlejšia ako jeho DreamFly. Nebola však taká stabilná. Bol zvyknutý spoľahnúť sa na to, že jeho pôvodná metla udržiavala balans bez toho, aby sa on o to príliš pokúšal. Spomenul si na Nimbus od Siriusa. Táto metla bola podobná. Vyhadzovalo ho z nej, keď prudko zabrzdil, alebo rýchlo zmenil smer. Lietal hore dole, od obručí k obručiam a skúšal stabilitu. Bude si na to musieť zvyknúť. Dá sa lietať, ale on sa počas zápasu musí sústrediť na strelu a nie na to, aby udržal rovnováhu. Zastavil a prudko vyštartoval testujúc rýchlosť zrýchlenia. Nebolo to až také hrozné, ako si uvedomil. Lietal a skúšal a úplne zabudol na čas.
Ron ho zo zeme pozorne sledoval. Videl a vedel, čo robí. Keď sa však pozrel na hodinky, zavolal naňho, aby zletel dole. Nemohol ho počuť ani náhodou. Skríkol naňho už vážne dôrazne a s prevrátením očí sledoval, ako z najbližších dverí vychádzajú na štadión, oblečené v tmavozelených dresoch, hráčky Harpyí.
„Hej, Weasley, mýlim sa alebo tu nemáš čo robiť?“ skríkla naňho nepriateľsky kapitánka Sundersová. Veľmi mohutná odrážačka.
„Podľa mojich hodiniek máme ešte tri minúty,“ zaškľabil sa na ňu.
„Máme?“ povytiahla obočie.
„Pozri hore!“ vyzvala ju jedna z Harpyí.
„Vyzerá, akoby chcel skrotiť kobylku,“ zasmiala sa ďalšia.
„Na Blesku ešte nesedel,“ vysvetlil Ron a oprel sa o štadión. „Keď si na ňu zvykne, budete čučať,“ provokačne natiahol.
Harry hore predvádzal kliky-háky snažiac sa naučiť udržať rovnováhu. Vážne to vyzeralo, ako by sedel na trenažéry býka a v kovbojskom klobúku sa snažil nespadnúť. Teda, nie že by to bolo až také zjavné, ale javilo sa to obdobne.
„Budeme čučať, keď si nedoláme väz,“ mierne sa uškrnula malá červenovláska.
„Tak toto je tá vaša nová hviezda? Harry „Hawk“ Potter?“ povytiahla obočie Sundersová. „No, vážne mám strach, aby nám pri zápase nespadol do obručí,“ zasmiala sa hrubým hlasom.
„Nemaj strach, nepadne, pretože ty zaberieš všetky tri,“ odpálkoval ju. „Harry! Poď dole!“ skríkol znova. Bol ale príliš vysoko, aby ho počul.
„Asi by si mu mal vysvetliť, ako to tu chodí, kým mu niekto ten väz nezlomí na zemi,“ červenovláska sa obrátila k Ronovi.
„Vysvetlím, mám to v pláne,“ pozrel na ňu a usmial sa.
„Hej! Ty! Potter!“ zarevala Sundersová tak, až sa otriasol štadión. Toto museli počuť aj v Londýne, pomyslel si Ron. Harpye sa pochechtávali a Harry až teraz precitol a zlietol k zemi. „Budeš sa musieť naučiť istým pravidlám, mladý,“ vrkla naňho Sundersová. Harry pozrel spýtavo na Rona, ten len s úsmevom zavrtel hlavou.
„Pravidlá… aké?“
„To ti vysvetlím neskôr,“ uškŕňal sa Ron.
„Ahoj, Harry. Som rada, že ťa opäť vidím,“ predstúpila pred neho Ginny Weasleyová. Prekvapene na ňu pozrel a zovrel jej dlaň. Drobnú dlaň, drobného červenovlasého dievčaťa. Teda, teraz už ženy.
„Ginny?“ usmial sa.
„Weasleyová, ty ho poznáš?“ otočila sa k nej Sundersová. „No, Merlin nám pomáhaj.“
„Počuj, Potter. To čo si predvádzal hore,“ zamrkala naňho ďalšia hráčka. „Chcel si nám ukázať, aký dokážeš byť divoký v posteli?“ vydýchla provokačne pekná blondínka. Harpye sa začali chichotať.
„Prepáčte dámy… a Sundersová,“ zazubil sa Ron. „My sa vzdialime, aby ste si mohli dosýta vychutnať zbrane, ktoré budete mať medzi nohami. Teda metly! Som chcel povedať,“ zahihňal sa a ťahal Harryho preč. Ten sa chcel spýtať Ginny aspoň na to, ako sa má, alebo čo. Ronova veta ho ale šokovala. Poslušne ho nasledoval do ich šatní.
„Zadok má ale nádherný.“
„A tie oči,“ vzdychali skoro všetky.
„Weasleyová ho pozná. Má právo prvého lovu,“ zaškľabila sa na ňu Sundersová, na čo jej Ginny odpovedala vyplazením jazyka.
Ron sa stále smial, keď odkladali metlu do metliarne. Smial sa aj vtedy, keď vychádzali zo štadióna.
„O čom to bolo?“ nechápal Harry.
„Budeme musieť zájsť na pár pív, aby som ti vysvetlil, ako to tu chodí.“
„Zrejme to bude potrebné,“ nasilu sa zaškľabil. „Keby budeš mať čas?“
„No, ja mám prakticky čas kedykoľvek.“
„Tak fajn, čo keby sme zašli na obed? Síce je ešte skoro, ale pred obedom by si ma mohol zasvätiť.“
„Mám pocit, kamarát, že to rozhodne nebude stačiť,“ usmial sa. „Každopádne ti dám pár dôležitých rád. Do ostatného ťa zasvätím postupne.“
Premiestnili sa do Londýna, do Deravého kotlíka. Prvé, čo Ron Harrymu prezradil, pokým popíjali ďatelinové pivo bolo to, že existuje podnik s názvom Ohnivá strela, kde sa zhromažďujú takmer všetci hráči metlobalu. Samozrejme nie všetci a nie naraz, ale vždy sa tam dá nájsť minimálne jeden člen Kanónov. Harrymu to pripomenulo bar Fly v Tampe. Takže zvyklosti spoločenského života sú totožné.
„Po zápase tam chodíme všetci, bez výnimky,“ prehlásil Ron, akoby dokázal odhadnúť, že Harry práve teraz premýšľa nad tým, či má chuť niekedy do Ohnivej strely zájsť. „A v týždni… podľa toho, akú máme náladu.“
Prezradil mu aj to, že sa v Anglicku sa nachádzajú len tri štadióny, respektíve štyri. Do ligy sa ráta aj írsky štadión v Dubline, keďže hrajú spoločnú ligu. No a o tieto štyri štadióny sa delí šestnásť družstiev. Oni, spolu s Harpyami, Caerphillskými katapultami a Appelbyskými šípmi.
„Štadión je dobre zabezpečený. To znamená, že môžeme byť v útrobách celý deň, na tribúnu sa však nedostaneme, aby sme pozerali na tréningy. Dnes sme mali šťastie,“ uchechtol sa. „Boli to len Harpye. Keby nás tam načapali Šípy alebo Katapulty, tak by nás vážne pretrhli. Je to pravidlo. Končí tréning, nastupujú druhí a ty tam nemáš čo hľadať…“
„To si mi nepovedal. Mal si ma varovať,“ ohradil sa.
„Mali sme pätnásť minút. Myslel som, že ti bude stačiť, keď sa preletíš.“
„Určite vieš, aké to je, keď sadneš na metlu,“ povytiahol obočie.
„Jasne,“ prikývol. „Každopádne sme najslabší a máme na tréning dve hodiny. V preklade to ale znamená, že máme na tréning len hodinu a štyridsaťpäť minút. Za pätnásť minút musíme všetko pospratávať, lopty a tak, aby sme uvoľnili miesto… a tento rok to vyzerá na Harpye. Oni trénujú do dvanástej, ale ďalšie tréningy začínajú až o jednej, takže majú dostatok času na všetko.“
„Dobre, fajn, tomu som pochopil.“
„Koľko máte v USA štadiónov vy?“ pozrel naňho zvedavo. Harry mu opätoval pohľad.
„Šestnásť. Každý tím má vlastný…“
„Paráda,“ prikývol. „No, Anglicko si to dovoliť nemôže,“ mykol plecami. „A Íri sú preto takí dobrí, pretože majú svoju vlastnú súťaž, ale pre zdvihnutie úrovne anglickej ligy uvoľnili štyri tímy, aby hrali s nami. Čiže sa ich základňa rozrástla, hrať tam môže, kto len chce. A majú dobrých trénerov, to fakt. Keď si predstavím, že my na Rokforte sme sa trénovali prakticky sami a v Írsku majú už v škole trénerov… je to rozdiel.“
„V Amerike je to tiež tak.“
„A to je ten hlavný problém medzi Anglickom a Írskom,“ nešťastne si upil piva. „Hral som proti takmer všetkým spolužiakom, s ktorými som chodil do školy,“ zazubil sa. „Áno, niektorí hrajú jednu, dve sezóny, ako napríklad moji bratia. Dvojčatá to skúsili a boli dobrí. Ale dali prednosť podnikaniu. No a len málo z nás vydrží a rozhodne sa venovať metlobalu profesionálne. Preto máme vcelku prestarnutú ligu,“ vysvetľoval.
„Počul som, že si odišiel od Netopierov,“ skúsil opatrne. Ron naňho pozrel a mykol plecami.
„Mne nešlo o to, aby som vyhrával ako Netopier. Ja som chcel hlavne hrať. Ale Netopiere majú Gordona a ten je vážne trieda,“ uznanlivo prikývol. „A sú to Íri,“ striasol sa predstierajúc znechutenie. „Tak som odišiel ku Kanónom. Hrám pravidelne a som kapitán,“ zasmial sa.
„A čo tvoja sestra?“ so záujmom sa spýtal. Ron sa zasmial.
„To je kapitola sama o sebe,“ pozrel na Harryho. „Vlastne to dotiahla najďalej. Nepochybujem o tom, že ju tvoj otec nominuje. Je vážne dobrá. No, ehm… trochu sa mi nepáči, že hrá práve za Harpye hlavne preto, že ju chceli stiahnuť skoro všetky kluby,“ zavrtel hlavou, „ale rozhodla sa tak a ja jej dôverujem. Viem, že nerobí hlúposti ako ostatné Harpye.“
„Aké hlúposti?“
„Harry, Harpye sú harpye,“ zasmial sa. Videl však, že to príliš nepochopil. „Každá z nich, snáď s výnimkou Sundersovej, to snáď ani nie je žena a dúfam, že aj okrem Ginny, sa ti pokúsi dostať do nohavíc,“ s úsmevom sa naňho díval. „Ony sú také,“ pokračoval. „Keď sa niekde objaví niečo, čo má nohavice, pokúsia sa to pretiahnuť. Je to banda nadržaných báb, preliezajúcich z postele do postele ako vši. Dávaj si na ne pozor a radšej si s nimi nič nezačínaj. Dáš im najmenšiu zámienku a boli by schopné ťa pretiahnuť aj teraz na tomto stole. Nie sú nebezpečné… teda, v metlobale sú vážne skvelé, ale nemusíš od nich čakať podlosť ako napríklad od Drakov. Akurát majú o niečo zvýšený sexuálny apetít.“
„Tak prečo je s nimi?“
„Kvôli trénerke. Zbožňovala Gwenog Jonesovú od malička. Tak, ako ja mám rád Kanóny, ona mala rada Harpye. Dokonca sa jej splnil sen a zahrala si jednu sezónu s ňou. No a potom začala Jonesová trénovať. Ostala tam kvôli nej,“ usmial sa. Harry videl, že svoju sestru zbožňuje. „A… ešte mala rada Moranovú, ale tú už nestihla. Skončila kariéru ešte v dobe, kedy ona chodila na Rokfort…“
Ron na moment stíchol a Harry sa v myšlienkach ocitol niekde pred siedmimi rokmi, kedy stáli na tribúne a fandili. On Bulharom a ona Írom. Spomenul si na ich vyrieknuté sny a musel sa usmiať. Hrať ju síce ešte nevidel, ale zrejme je dobrá. A Ron verí, že ju otec nominuje do reprezentácie. Ak ju uvidí, možno skutočne zistí, že je lepšia ako Moranová.
602 Celkem zhlédnutí, 1 Dnešní zhlédnutí
Buď první v napsání komentáře...